Citové puto

Článok mi vyšiel v časopise Vitalita, november 2021. Originál nájdete tu

O teóri attachmentu, teda vzťahovej väzby alebo citového puta sa už popísali stovky papierov a kníh. Vieme, že výchovné spôsoby rodičov zásadným spôsobom ovplyvňujú, aké bude ich dieťa. Niektorí rodičia si prajú, aby boli deti profesionálne úspešné a bohaté, niekedy by ich najradšej videli v kruhu milujúcej rodiny. Na základe ich výchovy a vzorov z nás vyrástli rôzni ľudia. A vo chvíľach, keď začíname nadväzovať v dospelosti partnerské vzťahy, nás táto rôznorodosť môže zaskočiť, píše Amir Levin a Rachel Heller v knihe Citové puto, ktorá zrozumiteľne rozoberá teóriu attachmentu a ako ju využiť v praxi. Zároveň nás vyzýva, aby sme sa prestali svojej „závislosti“ vo vzťahoch báť. Ako ste na tom vy?

Ako vzniká attachment?

Teória attachmentu popisuje tri hlavné typy citového puta, ktoré sa vytvárajú u detí na základe toho, ako sa k nim chovajú ich matky. Tento typ väzby si prenášame do dospelosti, kde zásadným spôsobom ovplyvňuje naše partnerstvá. Ide predovšetkým o to, nakoľko obaja partneri vyhľadávajú vzájomnú blízkosť a ako na ňu reagujú, vysvetľujú v knihe Citové puto Levin a Heller.

Amir a Heller opisujú takzvaný „Test neznámej situácie“ psycholožky Mary Ainsworth, kde matka vezme svoju ročnú dcérku do miestnosti s hračkami a asistentkou, ktorá s nimi najprv prehodí pár milých slov. Malá sa začne hrať s hračkami a preskúmavať ich spolu s priestorom okolo, pričom občas pozrie na mamu, aby sa uistila, že tam stále je. Po chvíľke mama dostane pokyn, aby na chvíľu náhle opustila miestnosť, na čo dcérka zareaguje plačom, plazí sa k dverám a búcha do nich. Asistentka sa pokúsi uludniť ju a zaujať jej pozornosť hračkami, no neuspeje a malá po nej plačúc hodí kocku. Keď sa mama vráti, dcérka sa dožaduje jej pozornosti a naťahuje ruky, aby ju zdvihla do náruče. Mama ju teda vezme na ruky a utešuje ju, kým neprestane plakať a nevráti sa ukľudnená ku hre.

V prípade, že ma dieťa úzkostný attachment je po odchode matky extrémne rozrušené. Po jej návrate reaguje rozporuplne. Má radosť, že ju vidí, no zároveň sa na ňu hnevá, že ho opustila. Trvá to dlhšie, kým ho matka uteší a jeho skľudnenie trvá len krátko. Nahnevané dieťa matku niekedy trestá – napríklad ju odstrčí, udrie, alebo sa hodí na zem a znova sa rozplače.

Ak má dieťa istý attachment, je po odchode matky stále viditeľne znepokojené, no po jej návrate je šťastné, že ju zase vidí a nadšene ju víta. V bezpečí jej prítomnosti sa rýchlo vracia opäť ku hre.

U detí s vyhýbavým citovým putom sa dá pri tomto teste pozorovať, že sa dieťa po odchode matky chová, akoby sa nič nestalo. Pri jej návrate však ustrnie a preruší svoju hru, matku však ignoruje. Netreba sa tým však nechať zmiasť.  V skutočnosti takéto dieťa nie je ani kľudné, ani zabrané do hry. Vedci pri svojich výskumoch zistili, že jeho srdcový tep a hladina stresového hormónu kortizolu sú u ňho rovnako vysoké ako u detí, ktoré prejavujú veľký nekľud.

Test Ainsworthovej dokazuje, že prítomnosť blízkej osoby v tomto veku významne ovplyvňuje neskoršiu schopnosť dieťaťa byť zvedavé, hrať sa, učiť sa, meniť prostredie a venovať sa jeho prieskumu, bez toho, aby pocítilo úzkosť. Prítomnosť matky sa stáva pre dieťa bezpečnou základňou, z ktorej môže skúmať svet a nepochybuje o tom, že mu matka pomôže, naplní jeho potreby a úplne sa spolieha na jej ochranu vo chvíľach neistoty a ohrozenia – čo vytvorí nepostrádateľný predpoklad pre plnohodnotný rozvoj dieťaťa a pre jeho schopnosť učiť sa novým veciam.

Istá, úzkostná, vyhýbavá a ambivalentná väzba

Nejde však len o blízkosť, ale aj o odlišné spôsoby, akým ľudia s rôznym typom citového puta riešia konflikty, aký majú postoj k sexu, očakávania na toho druhého a vzťahu ako takého a tiež, v schopnosti vyjadriť jasne svoje priania a potreby. 

Ľudia s úzkostlivým citovým putom túžia po veľkej blízkosti. Sú schopní veľkej intimity, často však mávajú obavy, že ich ich partner dostatočne nemiluje a takúto potrebu nemá. Mnoho svojho času trávia úvahami o svojom vzťahu, ktoré im zaberajú veľa energie. Veľmi citlivo reagujú i na malé zmeny v nálade či správaní svojho partnera a berú si ju osobne. Vo vzťahu zažívajú veľa negatívnych emócií a ľahko sa nahnevajú, v dôsledku čoho potom stratia hlavu a často povedia nahlas veci, ktoré neskôr ľutujú. Každopádne ak ľudí s úzkostlivým citovým putom partner príjma takých, akí sú a poskytne im dostatočný pocit bezpečia, ich obavy zmiznú a môžu spokojne žiť.

Ľudia s vyhýbavým citovým putom vnímajú v blízkom vzťahu ohrozenie svojej slobody a nezávislosti, a preto si radšej svojich partnerov držia od tela a často dávajú prednosť autonómii pred intímnymi vzťahmi. Želajú si viac sa k tomu druhému priblížiť, ale príliš veľká blízkosť je im nepríjemná. Partnerské vzťahy teda týchto ľudí netrápia a neboja sa odmietnutia. Nezdieľajú so svojimi partnermi svoj vnútorný svet a často počujú, že sú emočne odťažití. Príliš sa nezaoberajú tým, čo ich partner cíti. Vo vzťahoch sú títo ľudia vysoko citliví na akékoľvek signály, že sa partner snaží kontrolovať ich správanie, alebo ovládnuť ich územie.

Ak je vám nepríjemná blízkosť, no zároveň máte obavy, či je vám partner dostatočne oddaný, máte pravdepodobne takzvaný dezorganizovaný alebo ambivalentný attachment, píšu Levine a Heller.

Ľudia s takzvaným istým citovým putom alebo attachmentom sa v blízkych vzťahoch cítia dobre, sú milujúci a chovajú sa ústretovo. Užívajú si vzájomnú blízkosť a svoje vzťahy príliš neriešia. Berú veci, ako prichádzajú a len tak sa nenechajú rozhádzať. Dokážu vyjadriť svoje potreby a pocity. Rozumejú potrebám svojho partnera a snažia sa na vhodne reagovať.

Výzvy vzťahovej blízkosti

Alain de Botton, švajčiarsky spisovateľ a filozof, ktorý vo svojom projekte School of Life (Škola života) pomáha rozvíjať a šíriť povedomie o emočnej inteligencii, píše o tom, na čo by mali ľudia s vyhýbavým a úzkostlivým typom citového puta vo svojich vzťahoch pamätať.

Ak máte vyhýbavý typ attachmentu a ste s niekým, kto ho má úzkostlivý, skúste si sami všimnúť a rozpoznať, ako reagujete vo vypätých emočných situáciach. Napríklad keď začne byť správanie vášho partnera pre vás príliš intenzívne, predovšetkým, keď váš partner prejaví potrebu blízkosti. Pozorujte vo svojom chovaní svoje telesné reakcie a myšlienkové pochody. Pozorujte ako sa správate v situáciách, v ktorých sa ukazujú vaše preferencie v otázke sexu a blízkosti – je pre vás príjemnejšie mať sex s blízkymi ľuďmi alebo sa skôr uvoľníte s takými, ktorí tak blízki nie sú? Ste nervózni, keď príde na objatia a bozky? Chcete mať pri sexe zažnuté svetlo? Dokážete sa pozerať svojmu partnerovi do očí? Nesabotujete svoje vzťahy, keď sa preklenú do prospektu dlhodobej intimity?

“Majte so sebou súcit, keď vypozorujete, ako sa skutočne bojíte toho, po čom naozaj túžite,” hovorí de Botton. “Spomeňte si na to, ako ste v minulosti vnímali blízkosť ako niečo strašidelné, pretože v minulosti vás blízki ľudia zradili či sklamali. Pozorujte na svojom správaní, ako ste si adoptovali stratégiu odťažitosti, aby ste sa pred týmito nepríjemnými pocitmi ochránili. Ak sa to deje, znamená to len to, že ste len zranení, nie zlí či kritickí ľudia, ktorí pri sebe iných neznesú. Pripomeňte si, že prítomnosť nie je minulosťou. No môžete ju pokaziť práve tým, že do nej vnášate dynamiku naloženú strachom, ktorý tam dnes už nepatrí,” vyzýva de Botton k láskavosti.

Môže sa zdať, že váš partner sa chová k vám nepekne či podráždene a je na vás bezdôvodne naštvaný. Pritom je však iba nahnevaný a bezradný. Nedokáže vyjadriť, že vás v skutočnosti chce a potrebuje – preto sa správa tak, ako sa správa. Prezrite cez partnerovo nadávanie a sťažnosti na vás a skúste uveriť, že sa pod ním skrýva iba slabosť a v svojej podstate dobrý úmysel. Keď vás napadne alebo urazí v hádke, skúste v tom rozpoznať len jeho túžbu po láske. Ťažké? To je jasné. No ak sa vám to podarí, pokúste sa urobiť v najväčšom spore tú vec, ktorej sa hrozíte najviac a vyhýbate sa jej, no zároveň tú jedinú správnu vec: uistite ho s kľudom, že ho máte stále radi.

Nástrahy úzkostlivého typu

Ak ste naopak, úzkostliví a váš partner je vyhýbavý, je dobré si uvedomiť, že veci nie sú vždy také zlé, ako sa zdajú. Mlčanie partnera môže byť jednoducho len mlčaním – nie bezpodmienečným znakom toho, že už vás nemá rád a nemá si s vami čo povedať. Jeho odstup nemusí byť nutne podlým úmyslom či niečím, čo vám robí naschvál, môže to byť jeho spôsob, ako si zachovať rovnováhu.

Zároveň si úzkostliví partneri potrebujú uvedomiť, že ich správanie nie je otravné a ich potreba väčšej blízkosti alebo dožadovanie sa “dôkazov lásky” je v poriadku. Možno je to len spôsob, akým sa vysporiadavate s tým, čo právom môžete od toho druhého požiadať, čo dokáže veci vo veľkom štýle zhoršiť. Je to spôsob pýtania sa pozornosti, ktorý sa môže sa zdať prehnaný. Napríklad vám partner pár hodín nezavolá a vy máte už zovretý žalúdok začínate pociťovať nekľud a predstavovať si, že sa vám vzďaľuje, alebo niekoho má… sústredíte všetky sily do toho, aby ste mu nepísali dlhé texty, no keď predsa len zavolá, ste na ňho nepríjemní.

Možno spúšťate vo vašom partnerovi odťažité správanie, pretože sa dožadujete intimity príliš priamo a možno s príliš veľkým nábojom hnevu. Možno to chce našľapovať s väčšou ľahkosťou a výsledok bude lepší pre oboch, ak budete o blízkosť žiadať len z trochu väčšej vzdialenosti, aby to pre partnera nebolo zahlcujúce a nezačal reagovať pod tlakom a hrozbou kontroly, ktorej sa tak bojí. “Váš partner nie je protivný ani šialený, je možno len trochu zranený – tak trochu ako vy sami. A to je úplne v poriadku,” uisťuje Alain de Botton, “celých 40 percent populácie sa nachádza presne na tom istom mieste.”

Slávny filozof 17. storočia, Benedikt Spinoza raz povedal: „Či budeme, alebo nebudeme šťastní, závisí výhradne od toho, koho si zamilujeme.“ Vyberajte tedy rozumne, radí Heller a Levine. Ak neporozumieme svojmu vzťahovému správaniu, a nebudeme vedieť rozlíšiť, aké správanie partnera v nás aktivuje pocity ohrozenia a neistoty, prežijeme v živote veľa trápenia.

“Správne” milovať

Čo teda znamená byť “dobrým partnerom” či “správne milovať”? Predovšetkým mať kapacitu na to, aby sme dokázali odhaliť svoje zranenia, túžby a svoje citlivé stránky, hovorí de Botton. Aj po rokoch spoločného života sa nám stále môže stávať, že je pre nás ťažké sa k tomu druhému priblížiť a otvoriť sa bez strachu.

Niekedy chceme väčšiu blízkosť, ale cítime úzkosť a bojíme sa, že budeme nechcení či odmietnutí. A tak namiesto priznania farby naše pocity a potreby “zamrazíme”. Predstierame, že sme zaneprázdnení, že máme myšlienky inde a naznačujeme tomu druhému týmto správaním, že ich uistenie je posledná vec, o ktorú by nám išlo. Dokonca si môžeme nájsť i milenca či milenku – ako ultimátny pokus ostať sami pred sebou v dostatočnom odstupe od blízkeho vzťahu, v ktorom sa už nedokážeme k tomu druhému bezpečne priblížiť. Je to akési absurdné a perverzné úsilie dokázať samým sebe, že nám o partnerovu lásku už predsa vôbec nejde. O lásku, o ktorú sa bojíme požiadať.

Môžeme však tiež prejsť do snahy o kontrolu partnera, ktorá tiež vychádza z našej vlastnej úzkosti, ktorú cítime, keď si predstavujeme, že ten druhý sa snaží emočne od nás vzdialiť. Odpovedáme tým, že sa pokúšame ho zamestnať nejakou administratívou či úlohami. Reagujeme podráždene na to, že prišiel neskoro, trestáme ho za to, že niečo neurobil tak, “ako bolo treba”, opakovane vyžadujeme, aby splnil, čo sľúbil… Je to všetko jednoduchšie ako priznať si: “Bojím sa, že už ti na mne nezáleží.”

Veríme, že nedokážeme partnera prinútiť, aby bol k nám stále (alebo aspoň častejšie) veľkorysý a láskavý, prinútiť ho, aby nás chcel, preto sa ho snažíme procesne kontrolovať a tým spúšťame tragickú reakciu – stávame sa sami v tom tlaku nepríjemní a hádaví, vo výsledku čoho si ten druhý začne myslieť, že ho už nemôžeme mať predsa radi, alebo že zlyháva vo našich očakávaniach.

V skutočnosti je to však naopak. Milujeme, no bojíme, že nie sme sami milovaní. Keby však naše nemožné a trochu zvrátené správanie dokázal ten druhý prekuknúť a pochopiť – nie ako odmietnutie a útok – ale ako veľmi reálnu prosba o nehu a túžbu väčšej blízkosti… veci by mohli byť inak.

Nie sme blázni

Vzťahy sú náročné. Vyžadujú od nás, aby sme sa položili do niekedy naozaj ťažkej a zraniteľnej pozície. Tvárou tvár partnerovi, ktorý nás dobre pozná a uvedomuje si, že má nad nami určitú moc a keby ju chcel niekedy využiť, vie veľmi dobre, kde pritlačiť, aby sme to pocítili. Tento fakt je vo svojej podstate pre väčšinu z nás naozaj strašidelný. A je tým ťažší, čím pre nás v detstve boli náročnejšie naše rané zážitky s blízkosťou ľudí, ktorí mali nad nami moc, keď sme ešte nemali kapacitu zo vzťahov odísť. Keď sa nám v detstve stalo, že sme sa stali vo svojej zraniteľnosti cieľom posmechu alebo dokonca šikany.

Zážitky a zranenia máme rôzne. Preto nie sme blázni, aj keď sa bojíme blízkosti a intimity, ale pretože je pre nás naozajstná výzva byť s niekým, kto nás môže jednoducho zraniť. Blízkosť je vo svojej podstate ohrozujúca, hovotí de Botton. Ale napriek tomu dokážeme – postupne a s odvahou – nahrádzať obranu úprimným vysvetlením.

Môžeme aspoň skúsiť priznať, že sa bojíme, namiesto toho, že začneme reagovať s chladom a kontrolovať, trucovať, či útočiť. A môžeme tak isto s týmto vhľadom začínať chápať aj nepríjemné správanie toho druhého a čo sa ním snaží vlastne povedať. Neistota vo vzťahu nemusí byť strašiak. Môže to byť iba znamenie, že sme nezačali toho druhého brať ako istotu. Že sme iba ostali realisti v uvedomení, že sa náš vzťah neustále mení a vyvíja. Že sa môže zlepšiť, no aj zhoršiť a my sme stále dostatočne prítomní a ochotní sa oň naďalej starať.

Môžeme sa zlepšíť v tom, ako vnímame všetko to nepríjemné správanie, tie najhoršie, najodpudivejšie momenty, ktoré s partnerom a sami so sebou vo vzťahu zažívame. Uvedomovať si, že sú to len naučené reakcie, ktoré si hádžeme pod nohy ako polená v procese vlastnej úzkosti, v ktorej sa ukrýva – celkom jednoduchá – obyčajná túžba po láske.

Od hédonismu k eudaimonii: Telo, myseľ, dych

Naviazanosť na partnera či iných ľudí v našom živote je prirodzená. Dá sa s ňou však pracovať. Niekto nám svojim správaním (ktoré môže ísť pritom úplne mimo nás) pripomenie naše pocity odmietnutia, opustenia či zrady alebo poníženia, ktoré sme kedysi možno i opakovane zažili. Aj v dospelosti nás zaplavujú intenzívne pocity a v tesnom závese za nimi sa dostavujú často “detské reakcie”. Deje sa to každému z nás. Zamrzneme (nedokážeme reagovať), utečieme (začneme vysvetľovať a obraňovať sa, či písať nekonečne dlhé správy) alebo začneme bojovať (kričať a útočiť). Tieto emócie budeme cítiť. Sú tu s nami a sú naše. S tým nič nenarobíme a neexistuje recept na to, aby sme sa necítili odmietnutí či zranení. No môžeme sa učiť v záplave týchto pocitov reagovať lepšie, súcitnejšie k sebe. Zazdrojovať sa, ošetriť sa. Inými slovami, dať si sám sebe presne to, čoho sa tak dožadujeme u toho druhého, na ktorom nám tak záleží.

“Attachment si tvoríme vo chvíľach, kedy dávame nejakému externému stimulu (či už je to vec, vzťah, zážitok atď.) významovú rovinu,” hovorí Petr Cichák, terapeut so zameraním na prácu s dychom, meditáciu a jógu. “Na základnej úrovni to väčšinou prebieha v polarite prijatia a odporu alebo neutrality až ľahostajnosti. Naša identifikácia s egom je tým priamo posadnutá a premieta sa to na úrovni tela i mysle. Ovplyvňuje to tým pádom každý náš krok,” vysvetľuje Petr. “V pozadí sa skrýva posadnutosť hédonismom (slasť ako najvyššie dobro) v klasickom gréckom poňatí, ktorá sa prehlbuje s každým ďalším priľnutím – iluzórne vnímanie vonkajších impulzov, ktoré majú viesť k domnelému šťastiu a radosti. Túto motiváciu zdieľajú všetky bytosti.”

Podľa Petra hľadanie ozajstného stabilného a napĺňajúceho šťastia, lásky či radosti vo vonkajších podnetoch však pramení zo zásadného nepochopenia reality a pominuteľnosti všetkých javov. Jediným pravdivým zdrojom tohoto šťastia je eudaimonia (ciže vnútorné blaho a duševná slasť – opak hedónie), ktorá sa dá rozvinúť iba v priestore mysli samotnej. Mysľou sa v tomto prípade myslí srdce a myseľ. Z takého rozvoja potom vychádza múdrosť, bezpodmienečná láska a aj to, čomu hovoríme intuícia (vnútorná múdrosť, ktorá nepoužíva intelekt k zvažovaní a vyhodnocovaniu). V zhrnutí sa to prejavuje tak, že s čím do reality prichádzame (s akou kvalitou mysle), to v nej potom aj nachádzame a vnímame. Samozrejme sa to premietne do kvality všetkých aspektov života vrátane všetkých úrovní vzťahov.

“Transformácia mysle z orientácie na hedóniu do rozvoja vnútornej eudemónie je možná pomocou pravidelnej praxe, ktorá ideálne zahŕňa vo východnom poňatí telo, dych i myseľ,” hovorí Petr a dodáva: “V takejto praxi sa rýchlo začne ona hedonistická posadnutosť prejavovať a dáva nám tým veľké množstvo príležitostí s ňou vedome pracovať a začať myseľ transformovať.”

Petr, ktorý osobne pracoval počas svojej praxe s učiteľmi ako Loch Kelly, už pár rokov používa dych a meditáciu, ktoré sú výborným nástrojom na vnímanie svojho attachmentu. Sústredená meditačná prax pomáha s vnímaním a uvedomovaním si toho neustáleho hodnotenia v pozadí, ktoré často nepozorovane vyústi do sklamania alebo konflitku. Či už je vnútorný alebo vonkajší. “Pomáha to uvedomiť si a rozkľúčovať zažité vzorce a mechanizmy, ktoré vedú k ich spúšťaniu,” hovorí Petr. “Pomáha to, aby sme sa s ničím z toho neidentifikovali a nechali všetko slobodnejšie a bez veľkej kontrakcie vyvstávať a zase zanikať. Pomáha to si uvedomiť pominuteľnosť a prázdnotu všetkých javov. A samozrejme sa aj telo aj dych usadzujú do prirodzeného stavu – do zdravia, kľudu a rovnováhy.”

Citová väzba a “závislosť” jedného človeka na druhom je prirodzená, no meditačná prax, ktorá opakovaním našu všímavosť posilňuje, nám pomôže vybudovať si vnútorný, láskyplný priestor. Priestor, z ktorého potom človek môže lepšie reagovať – a teda aj lepšie žiť.