Každý guru je len človek

Článok mi vyšiel v časopise Vitalita, august 2021. Originál v PDF nájdete tu

Voľakedy, ešte na začiatku 19. storočia, keď ste povedali mlynárovi, šusterovi alebo roľníkovi, že sa musí naučiť písať a čítať, ohradil by sa. Načo mu to bude? Vari mu to nejak zarobí peniaze, ušije topánky alebo posadí úrodu? Dnes je to inak. Prešlo sto rokov a je nám jasné, že analfabetizmus je v našej dobe nemysliteľný a len ťažko sa nám žije bez vedomostí. Naša generácia a aj tá pred nami sa učila v škole množstvá faktov o fyzike, dejepise a ekonómii, aby sme si vo svete poradili. Ale čo naša psychika? Koronakríza urýchlila nielen vývoj technológie, e-shopov a prechod na home office, no poukázala aj na množstvo pálčivých problémov s mentálnym zdravím a jeho krehkosťou. Abecedu ovládame, no vieme aj to, ako fungujú naše emócie, alebo z čoho sa skladá naša psychika? Prečo reagujeme v rozličných situáciách tak, ako reagujeme? Vedeli by sme odpovedať na otázku kto sme? V týchto otázkach sme mnohí analfabeti. A má to dobrý dôvod. V škole nás to neučia.    

Je večer. Vonku vyčíňa vietor a je celkom zima, no kdesi v jednej bytovke, niekde v západnej Európe, sú štyri teplé byty, v ktorých sú žažnuté svetlá. V každom byte je niekto doma: Dieter, Sabine, Katrin a Philip. Katrin je sociálna pedagogička a žije sama, no rada vyhľadáva spoločnosť. Má okolo seba vždy veľa ľudí. Je veľmi starostlivá. Aj dnes pečie koláč na narodeninovú oslavu kamaráta ako prekvapenie – bol to jej nápad. Telefonuje s kamarátkou, s ktorou vzrušene plánuje detaily.

Philip je úspešný podnikateľ, ktorý má softwérovú firmu a práve pracuje na nejakom probléme klienta. Voľný čas trávi adrenalínovým športom, luxusnými výletmi a krátkodobými vzťahmi. Momentálne je zase single. Väčšinu času cestuje na vzrušujúce miesta a venuje sa najmä práci, ktorá je zásadne a vždy na prvom mieste.

Dieter sedí pri telke s chipsami a chystá sa otvoriť si pivo pri futbale. Pracuje v sklade na vysokozdvižnom vozíku, má dve deti, ale je rozvedený. Jeho hobby sú filmy a videohry.

Sabine, naproti tomu, aj keď má priateľa, má dnes večer vyhradený len pre seba. Pracuje vo vydavateľstve populárnej psychológie a svoj job miluje, pretože ju baví chodiť na semináre a neustále riešiť seberozvoj. Chystá sa meditovať a práve si sadá na zem s bylinkovým čajom a upokojujúcou hudbou… Keď vtom vypadne prúd.

Tak sa začína kniha Artha Stefana Wittemanna: Architektúra vnútorného sveta človeka s podtitulom Prečo len začíname chápať sami seba. O čo ide?

Výpadok prúdu

Po výpadku prúdu v bytovke každý zareaguje inak. Dieter hodí od jedu plechovku od piva do televízora. Akurát to začínalo! Philip si naleleje víno a zistí, že sa mu vlastne uľavilo, keďže má výhovorku, aby mohol odísť od otravného klienta, no vzápäti sa vynorí nervózna otázka: čo teraz budem robiť? Katrin ostane stáť v tme a prepadne ju panika, že je zrazu celkom sama a spomenie si na koláč v trúbe. Pootvorí ju a zacíti vôňu nedopečeného cesta. Aká škoda – pokazené, pomyslí si, sadne si bezradne na stoličku a zaplavia ju slzy. Sabine napadne, že to musí byť znamenie vesmíru, ktorý chce, aby mala na meditáciu čo najväčší priestor a kľud. Pousmeje sa. No po pár minútach zistí, že sa akosi nevie skoncentrovať. Stále myslí na hádku s priateľom, ktorý jej vyčítal, že sa nedokáže otvoriť a odovzdať ich vzťahu. Znova a zas sa v myšlienkach prichytí, ako sa v duchu proti nemu obhajuje. Philip začne premýšľať, či nenavštívi Katrin. Prišla mu na chodbe milá, no zároveň si nechce s ňou vytvárať príliš hlboký vzťah. So susedkou je to nebezpečné, uvažuje. Čo keby sa niečo pokazilo? Bývajú v jednej budove… Dieter sa nakoniec oblečie a ide sa prejsť. Už takto nikde nebol, ani sa nepamätá. Výjde do tmavej ulice, pozrie sa na hviezdnatú oblohu a pocíti zvláštny kľud.

Vnútorné hlasy

Wittemann rozoberá vo svojej praxi jednotlivé polohy svojich postáv, ktoré reálne líčí podľa svojej terapeutickej praxe. Chodia k nemu na terapiu a on s nimi šúpe ich vnútorné vrstvy ako cibuľu. Každý z nich v sebe objavuje niekoľko identít.

U Philipa narazíme na mocnú identitu šéfa, manažéra, ktorý si svoju fasádu prenáša aj do osobných vzťahov, až kým sa v terapii nedostáva k identite hĺbavého filozofa a nakoniec objaví i “malého Philipa”, ktorý v sebe ukrýva detské pocity nepochopenia a zraniteľnosti.

Katrin postupne strháva permanentnú masku láskavej opatrovateľky a usmievavého slniečka a objavuje ďaľšiu svoju podobu – krehkú elfku. Dostáva sa na určité obdobie aj k prekvapivej mocnej matriarche – archetypálnej žene-pomstiteľke. Sabine zase identifikuje tichého navigátora v mužskom prevedení a uvedomí si, v ktorej svojej polohe sa schováva pred vlastnou ženskosťou.

Ako žije les?

Wittemann prirovnáva našu psychiku a rôzne naše identity fungujúce v nej k iným žijúcim systémom v prírode, napríklad k lesu. Keď v lese rastú vedľa seba stromy, navzájom sa ovplyvňujú. Jeden má niekedy hustejšie listy a berie tomu druhému svetlo. Inému sa lepšie darí práve kvôli poskytnutému tieňu. Jeden môže koreňmi siahať hlbšie, kým iný si berie vodu tým, že jeho korene rastú do šírky. Niekedy evolučne prežije ten najsilnejší. Alebo aj nie. Môžu žiť v symbióze, konkurencii či koexistencii bok po boku. Čím sú títo obyvatelia lesa inteligentnejší, tým je pravdepodobnejšie, že prežijú. Tak ako zvieratá, ktoré majú v zásobe triky, ako meniť farbu, napadnúť, ustrnúť, alebo utiecť, keď je treba.

Všetky živočíšne druhy majú jeden cieľ: chcú prežiť. Boj o prežitie našich identít sa presne takto deje aj v psychike každého z nás, akurát sa o nej stále vie veľmi málo, píše Wittemann, ktorý sa dvadsať rokov venuje výskumu metódy Voice-Dialóg svojich učitelov Dr. Hala a Sidry Stone v Centre individuálnej a sociálnej terapie v Mníchove.  

Presne ako v prírode, sú stále na výslní aj niektoré naše identity a postoje tvoriace naše tzv. sociálne role, ktoré nás chránia a pomáhajú nám prežiť. Iné identity sa dostávajú k slovu iba za určitých podmienok. Niektoré naše vrstvy osobnosti ostávajú nielen pred inými, ale často aj pred nami samými skryté, pretože niekedy v minulosti sme sa naučili ich neprejavovať. Nemali skrátka v minulosti úspech. A možno ostanú skryté navždy.

Psychika sa organizuje sama

Artho Wittemann vo svojej knihe vedie protagonistov z bytovky a čitateľov zároveň terapiou sprevádzanou vysvetľovaním najznámejších teórií psychológov – počínajúc Freudom a jeho prvotnej, no nedokonalej teórie o našom egu, superegu a “it”. Premosťuje na Junga a učí nás o snoch, ktoré sú kľúčom k pocitom, rovno do našeho podvedomia, kam normálne prístup nemáme. Prevádza nás k archetypom, identifikáciu s nimi a ich významom pre našu psychiku. Ukazuje nám, ako sa prejavuje naša psychika cez pocity, symboly, nálady a telesné prejavy. Prechádza poznatkami Reichovej biodynamiky a Assagioliho psychosyntézy, ktorý sa zameral po Freudovi na naše “vyššie ja” a na ľudské snaženie zjednotiť to nižšie v nás s tým vyšším, v snahe o sebarealizáciu a identifikáciu s unverzálnym životom. Kým odhaľujeme ďalšie tmavé izby v mysliach štyroch protagonistov, ktoré sa nám s nimi odhaľujú ako dom s rozsvecujúcimi sa izbami – v mnohých sa rozpoznávame. Wittemann rozbaľuje svoju teóriu mechanizmov sebaorganizácie psychiky, a predstavuje takzavnú individuálnu systemiku. Systém, ktorý dáva celistvejší obraz o tom, ako z našich potrieb vznikajú postoje a reakcie, a z toho naše hodnoty a ďalšie zložky mnohých individualít, ktoré v sebe máme. Týmto nás privádza k vlastným odhaleniam a mnohým “aha” momentom

Päť kontinentov

Aj vy ste v kontakte so svojím vnútorným dieťaťom? V rôznych terapeutických smeroch hrá tento kontakt dôležitú rolu. Podľa Wittemanna by však bola chyba hľadať v sebe iba jedno „dieťa“ a hádzať všetky jeho prejavy do jedného vreca. Ak chceme rozdeľovať psychiku na nejaké vrstvy, nájdeme ich minimálne päť. Kontinent dieťata alebo zvieracích potrieb, kontinent muža a ženy – v Jungovej psychológii koncept Animus a Anima, koncept boha, ciže spirituality alebo vyššieho ja v nás, a tiež kontinent matky, otca… Možeme pokračovať ďalej.

Všetci máme v sebe zložku nejakej vnútornej ženy, ktorá obetuje veľa pre vzťah a väzby; vnútorného muža, ktorý plánuje a chce dobyť svet a pretvoriť ho, vnútorné deti; ktoré sú stále malé a zraniteľné a veľa nezmôžu okrem dávania nezištnej a nevinnej lásky a vnútorné zvieratá, ktoré sa inštinktívne snažia prežiť a bez zábran idú po slobode a pocitoch slasti, ale aj vnútorné božské sily, ktoré nás vedú k hľadaniu transcendentnej lásky, ticha a večnosti – niečoho, čo nás presahuje. Sú v nás celé skupiny identít a podľa Wittemanna sa dokážeme dostať k mnohým z nich, ak im dáme priestor a uznanie.

Určitá identita môže byť na výslní dlhé roky, no zatláča pritom inú a občas sa musí stať niečo prelomové, aby sa dostala k slovu.

Katrin napríklad zažívala každodennú realitu zo svojej prevažujúcej identity slniečka, ktoré sa o všetkých stará a zohrieva ich svojou láskou. Na začiatku príbehu pri stretnutí s Philipom s pochopením počúva i jeho reči o jeho eskapádach a úspechoch, kým mu vytvára, tak ako obykle, empatický priestor, pretože to vychádza z jej presvedčenia. Zároveň sa však cíti po stretnutí s ním akási prázdna, unavená a využitá…a nechápe prečo. Tak isto, ako nerozumela tomu, prečo si nedokáže nájsť partnera…kým v terapii nenarazí na skrytú identitu matriarchy, ktorá vo svojej podstate nenávidí mužov a zahatáva im na jednej úrovni svojej psychiky prístup – do tejto úrovne však zatiaľ sama prístup nemá. Nastáva u nej prerod.

Katrininu terapiu sprevádzajú sny. Ku konci príbehu sa jej sníva o žene z ružového kvetu čerešne. V tomto sne sa Katrin dokáže prepojiť so svojím podvedomím s identitou svojej jemnej ženy, ktorá túži rozdávať lásku. V sne má k tejto identite vo svojom podvedomí prístup. No v realite jej čerešňová žena v Katrininých automatických reakciách a postojoch dostáva blok. Naša chytrá psychika urobí preto čokoľvek, aby nás ochránila pred možnou bolesťou, sklamaním a utrpením, koré sme v minulosti v určitých postojoch zažili. Zároveň nás tým však môže o veľa prežitkov ochudobniť.

Držať sa nejakej časti nášho ega je dôležitá stratégia prežitia.

Catwalk

„Niečo podobné sa deje na catwalkoch tohoto sveta,“ hovorí Wittemann prirovnávajúc objavy skrytých identít Katrin v psychoterapii k móde, „na mólach vidím mladé, vychudnuté ženy s vyzývavým pohľadom v tých najdrahších najrafinovanejších modeloch šiat. Pohybujú sa hrdo, chladne, pyšne a pôsobia premyslene, perfektne – nedosažiteľne. Čo nám dávajú? Chcú nás potešiť svojou ženskosťou?“ Pýta sa Wittemann a zároveň si odpovedá: „Nie. Nejde o ženskú krásu, ladnosť a zmyselnosť – aj keď sa to tvrdí. Ide o akúsi kópiu ženskosti, ktorá odpovedá na mužské fantázie o sexe, príťažlivosti a dokonalosti – kvality, ktoré majú len málo spoločné s ľudskými vzťahmi, radosťou či pospolitosťou, zato veľa spoločné so statusom, nedosažiteľnosťou a pocitom prevahy. A táto kópia je tu na predaj.”

Prečo nie su móla plné autentických, sebavedomých, uvoľnených krásavíc rôznych tvarov? Prečo to musia byť vždy mladšie, vždy chudšie klony perfekcionizmu s hroziacim pohľadom? „Je to výraz univerzálneho vývoja, ktorý sa dá pozorovať v každej bohatej spoločnosti: preč od vzťahov a zdieľania. Smerom k izolácii a moci. Vzťahy a zdieľanie totiž znamenajú vždy aj riziko, konflikt a zraniteľnosť.“ Status a moc majú priniesť slobodu.

Všetky naše vnútorné postavy a identity sa snažia inštinktívne pred ohrozením ochrániť, vysvetľuje Wittemann. Preto využijú každú príležitosť, ktorú im k tomu ponúkne status, blahobyt či nejaká technika. Odvraciame sa od dávania k braniu. Od obdarovania k obchodovaniu.

Seba-potlačenie, osvietenie a spirituálny by-pass

Jedným z Freudových priekopníckych činov bolo pomenovanie a etablovanie pojmu potlačenia v psychológii. Podľa Freuda naše vyššie ja nechce brať vážne impulzy svojho „it“ alebo nižšieho ja, pretože odporujú princípom toho vyššieho, a tak ich vyhodnocujeme ako trápne a nežiadúce. Potlačíme ich teda do podvedomia, kde by podľa možností aj mali ostať.

Prečo to nefunguje? Pretože aj naše najhlbšie prejavy sa prirodzene chcú chrániť.

Samé.

Pri takzvanom „osvietení“, ktoré sa dá chápať rôzne, však tiež neprichádza k zániku našich ostatných identít, ktoré sa stále hlásia k životu. Ak študujeme život osvietených osobností, často si všimneme, že ich osobnostná štruktúra ostáva aj po ich osvietení taká istá, dokonca ešte mocnejšia, tvrdí Wittemann. Ak sa nám stane, že nás zaplaví božská energia, láska a svetlo, pri ktorej zažívame pocity nevýslovného šťastia a prepojenosti, akejsi večnosti… toto prepojenie s láskou presvieti všetko – a v kontakte s ňou nezažívame ťažkosti, konflikt, nesplnené túžby… Ak ste to niekedy zažili aspoň na chvíľu, určite máte tento väčšinou nezabudnuteľný zážitok ľahkosti, až božsky zmenenej perspektívy. Všetko oproti tomu vyzerá ako druhoradé. Z tejto perspektívy sa aj manifestácie ľudského ducha vnímajú s akýmsi pohŕdaním a pomenúvajú sa ako „ego“, „myseľ“ alebo „rozum“ – nejaký stav, ktorý je treba prekonať, ak sa chceme dostať k takzvanej definitívnej pravde, líči Wittemann.

A smeruje tým k tomu, že aj naše osvietené „ja“ je iba určitou identitou. A niekedy môže byť táto identita veľmi záludná. V osvietenom svetle božskej, vesmírnej lásky sa totiž môžeme aj my javiť sami sebe osvietení. Takže všetko, čo odteraz robíme, alebo dovoľujeme, sa môže chápať ako výraz tejto božskosti – tak ako láskyplné, tak aj očividne egoistické a niekedy až bezcitné konanie.

Osvietený guru

„Guru môže tiež jazdiť na Rolls Royce. Neukazuje nám tým snáď touto originálnou cestou, ako veľmi zamieňame spiritualitu za askézu?“ píše Wittemann. „Žije naopak sparťansky a odopiera si veci? Nezvedomuje nám týmto skvele, aké nepodstatné sú veci pozemské naproti skutočnej múdrosti? Nosí snáď guru rifle a žije normálny život? Tým nám predsa dokazuje, aký ostal normálny a pokorný. Mení guru neustále plány a ruší dohodnuté termíny? Vedie nás tým predsa radikálne do toho, aby sme spontánne žili tu a teraz – núti nás tým vzdať sa očakávaní nášho ega!“ hovorí Wittemann.  
“Ak by sme prišli k osvietenému človeku bližšie (čo sa stáva zriedka), a narušili jeho nevedomé postoje (niečo, čo sa v každom osobnom vzťahu skôr či neskôr stane), bude reagovať presne tak iracionálne a v obrane ako ktorýkoľvek iný “normálny” človek. Pravdepodobnosť, že bude svoje postoje potom i spochybňovať je však skoro nulová. Prečo by sa predsa vzdával svojej nedotknuteľnosti stavu osvietenia? Kontakt s božstvom mu dáva pocit, že je od ľudských potrieb, ako potreba uznania alebo spolupatričnosti, nezávislý,” vyzýva k zamysleniu Wittemann.

“Aj osvietení sú ľudia. Väčšina z nich nosí v sebe hlbokú rezignáciu so životom ako takým. Rezignáciu, ktorá ich vlastne v prvom rade doviedla tam, kde sú: do jednostranného spirituálneho rozvoja.”

Podľa Wittemanna i keď nepodceňuje význam tejto novej perspektívy, je osvietenie často úspešný pokus opustiť slzavé údolie života a jeho telesných prejavov a potrieb.

Terapia a progres

Aj keď rozložíme postavu človeka na jednotlivé diely a tieto časti vyhlásime za samostatné jednotky, zarobíme si len na ďalšie problémy. Hneď, ako na niečo prídeme a dostaví sa krátko úľava z prijateľného vysvetlenia, mení sa nám to pred očami na nový zmätok. Mnohoznačnosť a relativizácia všetkých aspektov našej psychiky si znova nájdu cestu. Zdá sa, ako by to všetko na chvíľu so všetkým súviselo, a predsa nám to nedáva celý obraz.

 A tak sa len prehlbuje prastará rezignácia človeka, ktorý si sám nad sebou zúfa a neverí tomu, že niekedy dokáže rozlúsknuť hádanku svojho vnútorného sveta.

Individuálna systemika a cesta do jednotlivých izieb mysle protagonistov a zároveň aj tej našej, však prináša množstvo podnetov a odpovedí, ako aj uvedomení.

Životy protagonistov sa menia, v súvislosti s uvedomeniami si svojich postojov a reakcií, paralelne s tým, ako ich v terapii zažívajú.

Katrin vymení priateľov a prestáva byť neustále vo víre ľudí, ktorým pomáha až do vyčerpania. Sabine sa rozchádza s priateľom a začína si nový vzťah s Dieterom, kde sa otvára svojej ženskosti. Philip si tiež púšťa novú priateľku k telu.

Akákoľvek jednoznačná odpoveď na to, ako funguje ľudská psychika, zatiaľ neexistuje. Dobrá správa však je, že Wittemann je ďalším svetielkom v tmavých tuneloch.

Ak ste sa sami vydali na cestu pátrania po svojich vnútorných osobách, želám Vám veľa šťastia. A pozor na osvietenie. Každý guru je totiž nakoniec len človek…