Komu klamete vy?

„Keď nehovoríme našim najbližším ľuďom pravdu o tom, čo cíťime, drží nás to uzamknutých v našom mentálnom vezení. Čím ďalej v tomto vezení zostávame, tým rýchlejšie náš život upadá do šedi a vytráca sa nám z neho radosť a život,“ hovorí psychológ a psychoterapeut Brad Blanton, PhD. vo svojej knihe Radikálna úprimnosť. „Máme na výber sa buď z tohoto vezenia vyslobodiť, alebo pomaličky umrieť. Cestou ako sa dostať von je stať sa úprimným.“

Pocit verzus myšlienka

„Ja si myslím, že som k ľuďom až príliš úprimná,“ ohradila sa skoro dotknuto moja mama, keď som jej porozprávala o tomto koncepte. Hneď to zobrala ako menší útok na svoju integritu. „Mami,“ odpovedala som citlivo, „to, že niekomu povieš do ksichtu, že je blbec, to nie je radikálna úprimnosť,“ usmiala som sa.

Rovnako pochybovačne, ba až nesúhlasne sa zatvárila kamarátka Hanka keď počula slovo „radikálna“: „To mám priateľovi hovoriť všetko, na čo myslím?“ Opýtala sa. „Tak to by nedal…,“ zhrozila sa pri samotnej predstave a keď si k tomu predstavila, že by aj ona sama vedela čítať priateľove myšlienky, nepatrne zbledla. „Tak to teda absolútne odmietam,“ potriasla hlavou, „to by nám s najväčšou pravdepodobnosťou zničilo vzťah,“ rezolútne prehlásila.

O tomto to však nie je.

Súdime i seba, nielen iných – a to sústavne. Keď sa pozrieme do zrkadla, či na niekoho na ulici. Keď pracujeme – sami, či v teame. Za deň nám hlavou prebehnú stovky súdov o tom, čo sa nám páči, nepáči, vadí, nevadí, čo alebo kto nás nudí či baví. Čo je dobré, čo je zlé. Názory máme rôzne. Koľkokrát ste už ukončili s niekým kľudne debatu vetou „Zhodneme sa na tom, že sa nezhodneme“?

O tom však radikálna úprimnosť nie je, sypať na seba bez filtra svoje myšlienky, domnienky, názory, predstavy, projekcie a súdy. Čo to teda je?

Je to o tom, skúsiť byť radikálne úprimný v komunikovaní toho, čo cítime.

Na to už každý z nás vždy odvahu nemá.

Kde to cítime

„Vitajte v kruhu radikálnej úprimnosti. Na začiatok by som rád uzatvoril dohodu, že to, čo si tu povieme, ostane striktne medzi nami. Rád by som vás každého vyzval, aby ste nahlas vyjadrili s tým súhlas,“ otvára svoje kruhy Sebastian James. V tomto kruhu sa tak vytvára dôverný priestor. Pre všetko nevypovedané.

„Povedzte na začiatok niečo, čo naozaj nechcete, aby o vás vaše okolie a najbližší ľudia vedeli,“ vyzýva Sebastian, ktorý vedie už niekoľko rokov workshopy a kruhy radikálnej úprimnosti. Preložil knihu Brada Blantona Radikálna úprimnosť a aj s ním osobne spolupracoval.

Tajomstvá sú…pestré. Ľudia sa otvárajú.

Strach zo smrti, priznáva sa päťdesiatročný chlapík k bolestne častým myšlienkam. Vníma smrť na rôzne choroby a rakovinu u svojich rovesníkov. „Bojím sa,“ hovorí.

Pekné tridsiatničky s krásnymi fotkami detí v peňaženkách a navonok dokonalým životom v dokonalom vzťahu rozprávajú o tom, že už päť rokov plus fungujú v manželstve bez sexu – obe s milencom.

Ľútosť a zároveň kontroverzné želanie mladého muža so slzami v očiach, aby sa jeho babička už pominula, pretože jej choroba a nemohúcnosť sa o seba postarať, finančne, no hlavne emočne veľmi zaťažuje celú rodinu.

Neexistujúci vzťah so sestrou, s ktorou sa ďalší účastník kruhu už roky nerozpráva… a iné ťaživé skutočnosti.

Pri kruhu sa teda Sebastian pýta, aký je to pocit, hovoriť pravdu. Smeruje nás ku svojim emóciám. „Ako sa cítiš?“ pýta sa ľudí bezprostredne potom, čo vypovedia často dlhoudržované tajomstvá. „Kde to cítiš v tele?“ smeruje nás k našim vnemom a k tomu, že naše telo vie, čo je čo. Vidieť pohnuté tváre, slzy. Emócie a telesné reakcie sú náš spoľahlivý kompas. Akurát sme sa mu naučili nedôverovať. A ospravedlňovať a vysvetľovať si, že klamať (sám seba a iných) je predsa normálne.

Prečo si klameme?

Neúprimní jsme občas všetci. Vychádza to z našej výchovy, kultúry a čiastočne možno aj z našej DNA.

„Mám rád cvičenie „niekedy predstieram“,“ hovorí Sebastian. Je jednoduché a robí sa v skupine. Prvý účastník sa pozrie na dotyčného po svojej pravici a povie mu vetu, ktorá začína s „niekedy predstieram“. Napríklad: „Niekedy predstieram, že mám radosť, ale v skutočnosti som smutný.“ Ďalší človek mu poďakuje za úprimnosť a pokračuje v kolečku ďalej. Napríklad sa prizná: „Niekedy predstieram, že mám veci pod kontrolou, ale v skutočnosti sa bojím, čo bude ďalej.“ Ďalší mu poďakuje a pokračuje. Napríklad: „Niekedy predstieram, že ma zaujíma, čo mi kolega rozpráva, ale pritom myslím na niečo úplne iné.“ A takto sa hrá dve-tri kolečká.

Celkom ma dostalo, keď sme toto cvičenie robili a jeden mužský účastník sa priznal: „Niekedy predstieram, že chcem mať so svojou priateľkou sex, no pritom sa mi nechce.“ Vtedy si tento účastník tľapol s iným účastníkom workshopu na súhlas ako na znak pochopenia.

Vyvalila som oči. Mýtus, ktorému som celý život verila, že chlapi majú vždy chuť na sex, bol práve otrasený v základoch.

Rozprávaním sa o tom, prečo predstierame a čo tým chceme získať, bolo veľmi poučné. O tom, na koľko je to pre nás v skutočnosti vlastne výhodné.

Motiváciou býva spravidla nezraniť, vyhnúť sa konfliktu, dodržovať spoločenský konsenzus, alebo vyzerať dobre pred ostatnými. Väčšinou ľudia však vďaka tomuto cvičeniu zistia, že predstierajú až příliš často a že ich to dosť vyčerpáva. Zároveň pri zdielaní pochopia, že všetci predstierame podobné veci a že je to vlastne zbytočné. Protože keď sme o svojich tieňových stránkach uprimní, ostatní nás väčšinou neodsúdia. Naopak – našu otvorenosť ocenia.

Radikálne neverne

Keď Adéla čítala knihu Radikálna úprimnosť od Brada Blantona, ešte nevedela, ako veľmi jej zmení život experiment s hovorením pravdy.

Čo je pravda? Pýtala sa alibisticky v prvom rade. Pravda je premenlivá, zdôvodňovala jej diabolsky vynaliezavá myseľ. Hľadala sama pred sebou alibi.

Odpoveď o svojom tajomstve však už dávno poznala. Držať tajomstvo nás stojí veľa energie, aj keby sme nechceli. Myšlienky a spomienky sa vracajú a pripomínajú nám, čo sa stalo a kým sme boli, a stále sme, aj keď už sme niekým iným.

Tridsaťštyriročnú Adélu zasiahla pri čítaní konceptu RÚ jedna pasáž, ktorá v nej silno zarezonovala a dá sa povedať, že prispela k rozhodnutiu, ktoré jej zmenilo život: Ak nemôžete povedať partnerovi pravdu o tom, čo ste urobili, a teda – kto naozaj ste – znamená to, že si nikdy naozaj nemôžete užívať jeho lásku. Viete totiž, že keby túto zatajenú pravdu o vás vedel, mohol by si voči vám nastaviť svoje hranice inak. Dokonca vás možno aj opustiť. Ak tušíte, že sa jednalo o neveru, tušíte správne.

Výhovorky ako „nemôžem mu to povedať, ublížilo by mu to,“ neobstoja. Komu by priznanie ublížilo sme my sami – no berieme partnerovi slobodu sa rozhodnúť, či chce s nami naozaj aj napriek zatajovanej pravde ostať. V skutočnosti zatajovaním iba nechceme stratiť kontrolu nad tým, či nás partner opustí.

Adéla nad tým rozmýšľala dlho. Prečo svojho partnera podviedla, no neopustila? Čo o nej vypovedá toto deštruktívne konanie? A vôbec… prečo potrebuje podvádzať? Chýbalo jej v tom vzťahu niečo, čo nedokázala pomenovať a vykomunikovať? Vynáralo sa veľa otázok, na ktoré začala hľadať odpoveď. Každopádne však po mesiacoch rozmýšľania a trápenia sa, zhodila bombu – a partnerovi sa priznala.

Rozišiel sa s ňou. Vtedy ešte odpovede nemala.

No nasledoval dlhý rok plný hľadania. Terapie. Objavov o svojej vlastnej pravde. Uvedomení.

A verte, neverte. Našla veľa odpovedí. A na konci celej cesty – skoro po roku a mesiacoch odlúčenia sa nakoniec k sebe vrátili. No už v celkom inej dynamike. Bez lží.

Adéla napríklad priznaním zistila, že vo vzťahu už od začiatku necítila dôveru a bála sa, že sa partner rozíjde s ňou. Žiarlila na ňho a jej obranným mechanizmom bolo zneisťovať ho, flirtovať s inými, aby v ňom vzbudila žiarlivosť a vyvolala pozornosť a potom aj činy, ktorými chcela samej sebe dokázať svoju rádoby nezávislosť. Išlo o to, sa nejak oslobodiť zo situácie, s ktorou si nedokázala poradiť.

Tiež nedokázala priateľovi povedať, ako veľmi neverí, že je dosť motivovaný a postaral by sa o nich, keby mali dieťa – no nevedela, ako to zmeniť. Napriek tomu sa nedokázala od neho odpútať. Neskôr v tom objavila svoj veľký strach z opustenia

Zdá sa vám to smutné, či povedomé? My ľudia často hráme hry. Jeden s druhým a sami pred sebou, často i bez toho, aby sme si to vôbec uvedomili.

Čo sa však naozaj skrýva pod lžou? Pod tým, že sme nad vecou, že sa chováme, akoby nám na pravde nezáležalo? Prečo žijeme v dualite? Podvádzaním Adéla dúfala, že to sama urobí niekomu skôr, než sa to stane jej samej – keďže strach, že by sa to mohlo stať jej, bol katalyzátorom aktu podvádzania. Zažívala ho nielen v predošlých vzťahoch, ale aj v detstve u svojich rodičov. Program „stane sa mi to“ bol slušne zaintegrovaný v jej myslení, predstavách, očakávaniach, a teda pochopiteľne celý čas tvoril aj jej realitu.

Uvedomila si však, že svojim chovaním slobodu a nadsázku nedosiahla. Práve naopak. Predstava, že by na to partner prišiel, ju desila, no odísť od neho stále nedokázala. Uvedomila si, že jej na vzťahu vlastne záleží a že len nedokáže vzťah „ukočírovať“ podľa svojich predstáv.

Priznanie všetko dočasne rozbilo, no paradoxne obom pomohlo pohnúť sa vpred.

Jej partner Adéliným priznaním tiež zložil ružové okuliare a uvedomil si, že Adélu klamal určitým spôsobom tiež – nespočetnekrát jej nepovedal, čo naozaj cítil, alebo si myslel – aby o ňu neprišiel. Rozchod ho tiež prinútil postaviť sa na vlastné nohy a dokázať sám sebe – a jej – motiváciu.

Môže hnev zničiť môj vzťah?

Hovoriť pravdu však nekončí vždy happy endom. Mnohí z nás nedokážu voči niekomu blízkemu primárne vyjadrovať hnev, hovorí Brad Blanton. Bojíme sa, že keby sme to urobili, zničilo by to celý vzťah a milovaný človek by nás opustil. „Chceme byť cukríkoví,“ nazýva to môj otec. Nechceme byť „konfliktní“.

Lenže bez slobody hovoriť pravdu o našom prežívaní blízke vzťahy nevyhnutne utrpia. Pokiaľ si dovolíme vyjadrovať iba to, čo si na druhých vážime a za čo ich máme radi, ale hnev budeme zadržovať, stratíme schopnosť byť s nimi skutočne v kontakte a skôr či neskôr stratíme schopnosť ich aj skutočne oceniť. To je častý dôvod, prečo vzťahy končia a rodiny sa rozpadajú. Potlačovanie hnevu, aby sme získali kontrolu nad chovaním ostatných (v tomto prípade, aby sme im zabránili nás opustiť), v konečnom dôsledku vedie k tomu, že nie sme schopní s nimi nadviazať kontakt. Potlačovaný hnev bráni prúdeniu lásky a kreativity, ktoré sme predtým voči dotyčným ľuďom pociťovali.

Odstrihnutí od vlastného prežitku

Blanton je presvedčený, že sme vyhladnutí po základných vyživujúcich ľudských prežitkoch, vrátane blízkosti a prežitku intimity. Len my sami však zodpovedáme za to, že sa odstrihávame od prežívania a zamieňame svoju interpretáciu reality za samotnú skutočnosť. Vymýšľame si zásadné lži o tom, ako by svet mal alebo nemal vyzerať, aký život je alebo nie je, a to všetko na základe toho, čo sme sa naučili si nevšímať, alebo to popierať a o čom sa smie alebo nesmie hovoriť. Pocit, že nám niečo chýba a znudenosť sa potom snažíme vyvážiť zbesilým chorobným prejedaním, nadužívaním alkoholu a drog, a s ich pomocou sa aspoň na chvíľu oslobodiť z väzenia vlastnej mysle.

„Klameme úplne všetci,“ tvrdí vo svojej knihe Blanton. „Ľudia s vážnymi stresovými poruchami ako nespavosť, kŕče, vredy, zánety a tak ďalej, sú väčší klamári než ostatní, avšak i takzvaní normálni ľudia sú v živote celkovo nespokojní kvôli klamaniu, predstieraniu, zatajovaniu a vyhýbaniu sa určitým témam. Veľa z toho, čo hovorím je nepríjemné a depresívne, no napriek tomu vás vyzývam, aby ste sa naučili hovoriť pravdu. Byť nešťastný je normálne – žije tak väčšina ľudí. Je normálne zistiť, že život nie je taký, aký sme očakávali. Je normálne cítiť sklamanie, no vystačiť si a snažiť sa, ako to len ide. Jedna vec, ktorá však normálna nie je, je úprimnosť. Normálni ľudia sa hlavne zaoberajú tým, že sa snažia vyzerať dobre navonok. Starajú sa predovšetkým o to, aby hovorili tie správne veci v správnu chvíľu a vyzerali pred ostatnými čo najlepšie. Pokúšajú sa zavďačiť tomu, čo od nich podľa ich vlastnej mienky chcú počuť tí, s ktorými sa rozprávajú.“

Podľa Brada človek, ktorý sa naučí hovoriť pravdu, patrí k najslobodnejším a najživším ľuďom, akých môžeme stretnúť. Zároveň sa však musí potýkať s väčšou mierou neistoty. Tá pramení z menšieho počtu nezpochybniteľných presvedčení, o ktoré opiera svoj pocit bezpečia. Žiadny systém presvedčení či viery síce nezaistí naozajstné bezpečie, ale dokáže nás izolovať od sveta. Takže sa síce bojíme, ale cítime sa chránení. Obyčajne neustále očakávame nejakú katastrofu, aby sme tak ospravedlnili obranu svojich presvedčení a získali pocit bezpečia. Naša myseľ sa snaží predvídať a zameziť všetkým možným nepriaznivým následkom v budúcnosti a chrániť nás tak zo všetkých síl proti nemilej neistote, ktorú so sebou nesie sloboda.

Všetci máme sklon strácať sa v „bažine našej hodnotiacej mysli,“ hovorí Brad. Pokúšame sa prísť na to, ako sa nabudúce zachovať a čo robiť, kým neustále kalkulujeme s tým, čo si o nás podľa našich predstáv pomyslia ostatní vo svetle nejakých našich činov, ktoré sa chystáme previesť. Táto snaha kontrolovať ostatných a mať aj nad sebou kontrolu, podľa Brada zabíja ľudí viac než stres z prostredia v akejkoľvek podobe.

„Sloboda je antitézou mysli,“ hovorí Brad. „Myseľ existuje ako prostriedok k prežitiu. Vznikla, aby nám dodávala pocit bezpečia, istoty, schopnosti predvídať a kontroly. Myseľ ovšem prekonala svoju funkciu v rámci fyzického prežitia a prešla k zaisťovaniu prežitia „mora domnienok“, teda samej seba. Myseľ je „generátor sračiek“, tvrdí Brad, podľa ktorého jediná istota, ktorú človek má, je naša schopnosť jednať na základe momentálneho prežívania. To, čo môže človeka oslobodiť z väzenia mysle, je hovorenie pravdy. S úprimnosťou totiž umiera naše falošné ja – ego – obraz, ktorý sme prezentovali svetu a ktorému sme sa sami naučili veriť.

Nepredstaviteľné?

Radikálna úprimnosť radí sústrediť sa na prežitok emócií a čo najpresnejšie a najkonkrétnejšie zdieľanie toho, čo sa stalo (nie toho, čo sa nestalo) bez projekcií, hodnotení, súdov a domnienok o tých druhých a tiež aj zdieľanie toho, prečo si toho druhého vážime. Aj vtedy, keď sa v konkrétnom prípade na ňho hneváme, sme jeho správaním sklamaní a podobne. Emócie príjdu a zase odíjdu. Úprimnosť by nás mala ešte viac zbližovať, nie naopak. Krútite hlavou? Inak je možno na mieste si položiť otázku, či tie vzťahy v ktorých to „naozaj nejde“ hovoriť pravdu, vôbec stoja za to.

Adéla a tisíce iných ľudí to skúsila a praktikuje to doteraz kde sa len dá.

„Nie je to jednoduché,“ potvrdzuje sám Sebastian James. Vidí ľudí na svojich kruhoch úprimnosti otvárať sa, plakať, či reagovať rôzne a uvedomuje si, aké je to ťažké hovoriť pravdu o tom, čo cítime a zároveň cítiť strach, vinu a iné veci… no zároveň vidí obrovskú úľavu a oslobodenie od strachu.

Hovoriť pravdu a stáť si za ňou totiž znamená byť vo svojej sile.

Tak akí silní ste dnes vy?