Projekt rodičovstvo na háku

Článok mi vyšiel v časopise Moja Psychológia, september 2018. Originál v PDF nájdete tu

Aký veľký je tlak okolia založiť si rodinu po tridsiatke? Tridsaťroční Slováci žijúci doma aj v zahraničí rozprávajú o tom, čo naozaj chcú a prečo ešte nerodia.

Tento rok budem mať 34 a stále neplánujem rodinu. Doteraz som žila v troch krajinách, hovorím tromi jazykmi a precestovala som kus sveta. Chcem však precestovať ešte zvyšok. Okrem toho dopísať knihu a začať robiť videá, rozbehnúť projekt, prípadne sa presťahovať niekam, kde ma čakajú nové dobrodružstvá. Myšlienka dieťata ma láka ako zaujímavý experiment, myslím však, že by ma moje dieťa trochu nenávidelo.

Keď som sa po trinástich rokoch vrátila na Slovensko, bola som si istá svojimi plánmi. Po lete však musím priznať, že mám celkom slušne vymytý mozog z rád, ktoré všade počúvam.

Moja mama suverénne boduje. Kým si robím mejkap na kamoškinu svadbu, kladie mi na srdce: „Správaj sa slušne a nájdi si tam niekoho, prosím ťa. Začni už konečne žiť normálny život”.

V krátkom závese za ňou vedie kozmetička: „Sprav si teda aspoň decko, veď muža nepotrebuješ.”

Tridsaťdvaročná Sofia žila sedem rokov v Británii. Keď zatúžila po zmene, zobrala „prvú pracovnú ponuku v prvej krajine, ktorá sa ponúkla”, aj kvôli tomu, aby sa životu na Slovensku vyhla. Teraz žije v Holandsku.

V očiach jej príbuzných je Sofiin život iba ‘dočasný’. Veci ako dobrovoľná deľba o byt s niekým mimo rodiny, sa stretáva v jej veku s nepochopením.

„Prvá otázka od môjho uja je vždy, kedy sa budem vydávať. Prečo nemám chlapa a kde je chyba, príde hneď za tým. Keď mu odpoviem, že som ešte nestretla nikoho, kto mi vyhovuje, poradí mi pohnúť si, aby mi ‘neutiekol vlak’”, sucho rekapituluje.

„Už sme rodili?” Pridáva sa jej slovenský gynekológ. „Nie? A kedy budeme? V štyridsiatke?”

Sofia však deti nechce a nerozumie, prečo to tak málo ľudí rešpektuje. „Akoby si mysleli, že som hlúpa, keď ten súvis nechápem. Možno ma tie otázky tak rozhádžu, keďže sa v zahraničí obklopujem rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi. Tam sa s týmito reakciami nestretávam.

Istotne existujú jedinci, ktorí odolávajú lepšie ako iní v otázke nasledovania väčšiny. Čo je vlastne tlak okolia? Okrem otázok na telo to môže byt aj vnímanie akéhosi domino-efektu, kedy si väčšina ľudí v našich sociálnych kruhoch začne napríklad zakladať rodinu. Sociálne siete vďačne ponúkajú výborný náhľad do toho, “čo sa práve nosí”. Po chvíli sa single ľuďom môže zdať, že zrazu nie je s kým “chodiť von”, keďže novopečení rodičia majú viac povinností a iný životný rytmus.

Ak si človek názory iných pripustí, a záleží mu na nich, často začne nakoniec pomyselné vlaky s partnermi naháňať, aj keby radšej ešte šľapal sám peši.

Tridsaťštyriročná Soňa žije v Bratislave a pracuje v nadnárodnej korporácii. „Minule ma oslovil jeden chalan, že chce na blog interview s úspešnými single ľuďmi. Akože v práci. Vôbec som nepochopila ten koncept. Nechápala som, v čom sú úspešní single ľudia iní než tí úspešní zadaní. Pre mňa úspešná rovná sa šťastná. To je úspech, keď vieš byť šťastná aj single, aj vo vzťahu, aj s prácou, ktorá možno nevyzerá skvelo, ale robí ťa spokojnou,” krúti Soňa hlavou.

Soňu a jej rovesníčky frustrujú akoby automatické osobné otázky v rozhovoroch. „Na Slovensku sa 50% manželstiev rozpadá, to je štatistika. Podľa mňa to, či mám chlapa alebo plánovanie rodiny sú podobne intímne otázky ako to, či s niekým spávam. Je to veľmi osobné, vysvetľovať každému, čo so svojou maternicou robím. Pokiaľ mi Boh pomôže, dieťa raz príde, ale kedy, je moja vec a vlastne to nie je ani úplne v mojich rukách. Tak ako sa má na to správne odpovedať?”

Soňa plánovala kedysi rodinu s bývalým priateľom, s ktorým sa po rokoch rozišli. Dnes je vďačná, že projekt “dieťa” vtedy padol.

„Nielenže by sme sa rozišli aj tak, čo by bolo zlé, ale vývojovo som bola inde. Teraz sa poznám lepšie a viem dať viac pozor, aby som svoje slabosti neodovzdala decku ako štafetu,” tvrdí Soňa. „To nie je egoizmus, z ktorého nás obviňujú. Skôr naopak.”

Potraty ako daň za sebeckosť?

„Skoro každá moja kamarátka pozná babu, ktorá po tridsiatke potratila,” zverila sa mi iná, tridsaťtriročná kamarátka, keď sme sedeli v Bratislave na balkóne. „U nás v práci máme hneď dve kolegyne.”

„Ale prosím Vás,” zdvihol nad mojím znepokojením obočie gynekológ. „Vy tridsiatničky mi sem s tým chodíte ako na bežiacom páse. Vaša generácia už dávno posunula celú vekovú hranicu. Aký problém? Keď sa o seba staráte, nebude žiadny problém. Takže kľud.”

Americká psychologička a doktorka Jean Twenge vo výskume prišla na to, že strašenie neplodnosťou na základe štatistiky je nezmysel. Zitila, že spomínaná často omieľaná štatistika, že tretina žien nad 35 do roka neotehotnie, pochádzala z Francúzska z neuveriteľného 18. storočia a bola vypracovaná na základe cirkevnych záznamov. Je azda zbytočné riešiť spoľahlivosť dát o pôrodnosti z čias, kedy väčšina žien nemala prístup k plnohodnotnej výžive, zdravotníctvu, či elektrine.

Niekoľko výskumov, vrátane Inštitútu zdravia v Nice z roku 2013 poukázal, že vyše 80% párov, v ktorých má žena pod 40, počnú bez problémov počas jedného roka, pokiaľ nepoužívajú antikoncepciu a majú pravidelný sex.

Berlín, Londýn: cool aj napriek dieťaťu

„Čítala som minule článok Mladá matkou o 24-ročnej mamičke, ktorej sa každý čuduje, prečo sa rozhodla pre dieťa tak skoro, či to bolo neplánované,“ vysvetľuje tridsaťjedenročná Beáta, ktorá žije v Nemecku.

Je tam úplne spoločensky akceptované, ak ženy rodiť nechcú. Berlín je síce právom vnímaný ako mekka celovíkendových techno parties, drog, start-upov, alternatívneho spôsobu života a obrovské množstvo ľudí tu žije štýlom, ktorý by sa na Slovensku nazýval neviazaným životom medzi zoznamkou a preberaním sa z opice.

„Ale zároveň sa tu deje neprehliadnuteľný baby boom,“ hovorí Beáta, „niektoré bývalé párty štvrte sú teraz plné bio baby butikov, detských ihrísk, vegánskych baby kaviarní. Dokonca aj blog mitvergnuegen, sprievodca mestom pre mladých, už má svoj rodičovký stĺpik nazvaný „cool aj napriek dieťaťu“.

Beáta má pocit, že sa tam rodičovstvo vníma uvoľnenejšie, nie ako niečo povinné, bez ohľadu na to, o čom človek naozaj sníva. Zároveň sa však naň nehľadí ako na zabijaka vlastnej individuality či kariéry. Berlínčania sa preň rozhodnú spravidla až po tridsiatke, ako pre novú formu sebarealizácie.

Okrem toho sa v Nemecku rodičovské povinnosti oveľa viac delia. Otec má nárok na rodičovskú dovolenku, dokopy majú 14 mesiacov a ihriská sa hemžia ockami. Materská je kratšia a deti chodia do jaslí okolo trinásteho mesiaca. Teda je jednoduchšie zladiť s tým kariéru. Výnimkou nie sú skrátené pracovné úväzky.

„Od ženy sa nevyžaduje, aby drepela doma. S deťmi sa tu žije aktívny život,“ hovorí Beáta a dodáva: „Keď som manželovi rozprávala o trojročnej materskej, inak musí žena hľadať a platiť súkromné jasle, úplne sa zdesil, ako strašne sú u nás ženy znevýhodnené. Ja sa na dieťa teším, necítim tlak okolia. Viem, že manžel bude rovnako zúčastnený. Aj keď ilúzie stranou, je jasné, že to bude záhul. Páči sa mi však nemecký postoj, že s dieťaťom sa život nekončí.“

Mileniáli alebo generácia “pôžitkárov”

Ľudia narodení v období 1980 – 2000, vraj patria do takzvanej mileniálnej generácie. Vyznačujú sa vysokým sebavedomím a neochotou vzdať sa bezstarostného, zábavného života. Spadáme do popisu?

Doktorka Jean Twenge tvrdí, že pre túto generáciu je typická tolerancia, no zároveň zvýšené sklony k narcisizmu.

„Načo sa vracať do malého mesta?” pýta sa tridsaťročný Anton, ktorý je už rok v Londýne single. „Doma by som bol lúzrom. V Londýne som však kráľ.”

Online zoznamka mu vyhovuje a myslí si, že je to dlhodobo udržateľné. Niekedy má aj dve-tri rande týždenne.

„Nehovorím, že s nimi vždy spím. Porozprávame sa a je to fajn. Často sa dozviem zaujímavé veci, vypočujem si dobré historky,” opisuje Anton.

Pre väčšinu tridsiatnikov vo väčších mestách je faktorom ľahkosť, s akou sa dajú noví ľudia nájsť – veľká možnosť výberu.

„Slovensko znamená pre mňa menší výber partnera,” zamýšľa sa tridsaťdvaročná Lucia. „Je to celé malomestské: výber aj zmýšľanie. Z tých menej možností si však človek paradoxne vyberie rýchlejšie. Myslím, že doma je vydaj logickým krokom, keďže by nebolo vlastne nic lepšie na robote. Ľudia majú radi falošný pocit istoty, ktorý vychádza zo zdanlivej kontroly, ktorú ten normálny život prináša.”

Tridsaťdvaročná Linda, ktorá žije v Írsku, argumentuje, že mať deti kvôli zaopatreniu v starobe je nezmyselné očakávanie, keďže často na rodičov kašlú. „Čo v starobe? Predsa mladých zajačikov v Karibiku, ktorých si budeš vydržiavať,” žartuje Linda. „A budeš na to mať, za tie všetky prachy, čo si ušetrila na deťoch,” smeje sa.

O psoch a mužoch

Existuje teória, že generácia Y podvedome kopíruje život svojich rodičov, ale keďže máme viac možností a iné tempo, ľudia sú pod kopirákom nešťastní. Tam vzniká dilema.

„Všetky moje známe sa vydali za prvého či druhého frajera. Niektorí sa dnes uz rozvádzajú,” hovorí tridsaťpäťočná Miriam, ktorá na Slovensku už jedenásť rokov nežije. „Som tiež od leta vydatá, ale deti zatiaľ nechcem, chcem si ešte rok-dva užiť a pocestovať. Ak príroda nedá, zhodli sme sa s mužom, že sa nič nedeje.”

Miriam tvrdí, že adopcia sa v Londýne stáva normou: „Myslím si, že u nás je ešte stále tabu. Povedia ti ‘ale choď, ešte ti dajú nejakého cigána’”.

„Tento fenomén nechápem,” protirečí tridsaťdvaročný Andy z Bratislavy. „Bezdetné manželské páry. Sú páry, ktorým sa hovorí DINKS (Double Income No Kids, čiže dvojitý príjem, žiadne deti) a k tomu dva psy a mačka. Môj obľubený marketingový preslov – väčšinou gayovia, lukratívna cieľovka, ktorá kupuje luxusné produkty,” vysvetľuje.

Podľa Andyho je zmyslom života láska a mať deti je sebecký krok, keďže si myslíme, že nikto nás nebude mať rád tak ako dcéra či syn. Tí nas budú mať radi aj keby čo bolo, lebo sme rodičia. Čize sebecká tvorba lásky.

Andy si rovnako nemyslí, že deti sú o dochovaní: „Teraz som napríklad sám doma. Keby za mnou prišiel pes (ktorého nemám) a položí si na mňa hlavu alebo čo, cítim sa lepšie. Keby za mnou prišlo dieťa a povie mi, že ma má rado, citím sa ešte lepšie. Problém je náročnosť. Najľahšie su mačky. Tie ťa síce ľúbia, ale majú ťa aj najviac v paži. Druhý level je pes, ktorého treba vychovať, hádzať mu palice. Ale ľúbi ťa viac. Ako kohokoľvek, kto mu hodí cez plot kus mäsa. No a tretí level sú deti. S tými je strašne veľa starostí, ale tá odmena, ta láska aspoň medzi rokmi 3 až 9, je veľmi veľká. Potom ťa nenávidia od puberty až do krízy stredného veku a niekedy po 50-tke sa s tebou možno zmieria.”

Andy tvrdí, že deti chcel asi vždy. Tlak okolia necíti, skôr ten od rodičov – vie, že by chceli vnúčatá. Rovnako vie, že jeho deti by chceli starých rodičov a čím neskôr prídu deti, tým menej si starých rodičov užijú.

„Vnímam aj faktor, že sám nechcem byť svojim deťom dedkom. Áno, zdravotne môžem oplodňovať ženy aj v 50-tke, ale ísť na promóciu dieťaťa po 70-tke o palici, to nie je veľmi lákavá predstava. Ja sa skôr bojím, že nestretnem „vhodnú“ matku.”

Nemať deti je podľa Andyho strach zo zodpovednosti: „Ešte nechcem mať deti, lebo si chcem užívať a cestovať je výhovorka. Keď to poserieš, niekto umrie a ten malý niekto je zhodou náhod tvoje decko,” vysvetľuje a dodáva: „Deťmi ale život nekončí. Jasné, že sa o ne musíš starať, no dnes sa všetko komplikuje. Zdravý životný štýl, otázka kariéry. Ach, och…čo je moje poslanie? Robte, čo vas baví predsa! Vrátane detí. Máš deti? Super. Nemáš? Nemáš. Viem si živo predstaviť rozhovor kamarátiek na káve. Jedna s úsmevom: ‘Som tehotná!’ Druhá: ‘Super, ale s Janom? Myslíš, že bude dobrý otec? A čo ak bude dieťa choré? Chceš dievča? Dievča môže mať problém, keď bude veľké, lebo čo ak ju prepadnú na diskotéke. A berieš vitamíny? To musíš, je to dôležité pre zdravie plodu. A prečo tu sedíš? Tu sa fajčí. Chceš aby malo dieťa rakovinu? To čo si za matku?!’” farbisto vykresľuje Andy a dodáva: „Mňa úplne nasiera veta ‘aspoň si urob decko’. To je ako ‘Máš blbý deň? Tak si kúp iPhone.’”

Tridsaťosemročný Juro sa presťahoval do Kanady so ženou pred piatimi rokmi. Pred rokom ovdovel a ostal sám s dvoma deťmi.

„Mať v dnešnej dobe decko záleží na tom, kde, kedy a s kým,” hovorí. „Brániť sa tomu netreba, ale treba si to tisícpäťstokrát dobre premyslieť. Povedal by som, že je to ako ruská ruleta, ale nevieš nikdy, kde je náboj, čo vytvára potom celý ten tlak z rodičovstva. Dôležité je zistiť, ako veľmi sa máš rád. Keď sa ľúbiš príliš, v žiadnom prípade ich nemaj.”

Juro prirovnáva rodičovstvo k lotérii: „Aj keď sa snažíš, môže to ísť do hovien. Decku môžeš dať všetko, aj sa zodrať, a aj tak sa z neho možno stane masový vrah. Každý si musí zhodnotiť, či je na to stavaný. Keď si foter alebo matka, musíš sa pozrieť, či sú vajcia v chladničke. Je decko šťastné? Do decka nevidíš, tak nevieš. Že mám žiť v momente? To je pekné, ale skús to. Človek sa musí naučiť pozerať dopredu a mať plán A, B aj C. Dneska hojno, zajtra hovno.”

Juro hovorí, že dieťa môže byť najväčšou odmenou, ale aj pascou, aj čo sa týka nadväzovania nových vzťahov.

„Jedna ‘mojka’, ktorá prišla po mojej žene, bola bezdetná a mala tiež 38, akurát pri každom najmenšom probléme sa balila. Úplne pri každej maličkosti. To sa s deťmi nedá. Je to úplne iný scenár, ako keď si single. Len hŕstka ľudí dokáže z toho vykorčuľovať so zdravým rozumom – teda decko je naozaj úspešné a neodnáša si batožinu psychopatického ocka a neurotickej mamičky,” hovorí polo-žartom.

„Aby som to zhrnul, v jednoduchosti je krása a dieťa môže byt rajom. Dve komplikované duše by sa však na plodenie mali vysrať z vysoka. Treba mať aj patrične na háku. Je to len pre silné povahy.”

Idete do toho, či nie?

Môj doktor dal našim odkladačkám v podstate zelenú, teda ak sa budeme o seba starať, malo by to klapnúť aj po 35-ke. Čo sa týka tlaku okolia, ak sme so svojím postojom stotožnení a šťastní, ľudia, ktorí nás naozaj majú radi, budú šťastní s nami. Bez ohľadu na to, či je náš vzorec k spokojnosti rovnaký ako ich. A šťastie človeka sa vraj meria podľa toho, ako dobre sám seba pozná. Som si istá, že v sebe už dávno každý nesieme svoju vlastnú (ne)sebeckú odpoveď.