Prečo Európania letia cez celý svet, len aby zavreli hubu

Článok mi vyšiel v časopise Moja Psychológia, september 2018. Originál nájdete tu

„CVIČTE – PREDÍĎTE VYHORENIU,“ oznamovali veľké písmená na tabuli pred mojou posilňovňou. Bolo to oficiálne: vyhorenie bolo v meste úplne normálne a vlastne sa s ním počítalo. Nasledovala som skupinku Európanov, ktorí sa vybrali až do Thajska vyskúšať, čo sa stane, keď dajú na týždeň zbohom smartfónom a ostanú v úplnom tichu.

Červený minibus nás vysypal pred jedálňou s otvoreným priestorom a výhľadom na oceán, ďaleko od turistického ruchu ostrova Samui. Žiadni Thajci vykrikujúci „taxi!“ alebo „masáž!“. Nijaká ohlušujúca hudba z barov s originálnymi menami ako Sexy Sex, kde dievčatá natriasali zadnice pri tyči.

Jediné čo bolo počuť, bol štebot farebných vtákov, cvrlikanie cikád a pišťanie gekónov.

Niekoľkí budhistickí mnísi na nás pozreli, ked prešli potichu okolo a zase zmizli za hustým krovím v malých bielych domčekoch.

Bolo nás spolu 40 až 50, všetci zo západu. Nehlučne sme sa zhromaždili v otvorenej jedálni na registráciu v Meditačnom centre Diaphabavan, kde budhistickí mnísi praktizovali vipassanu – druh meditácie.

Knihy, laptopy, telefóny a všetky elektronické prístroje sme odovzdali Wernerovi, staršiemu Nemcovi, a Ben, thajskej mníške.

Zbadala som náš rozvrh, ktorý visel na nástenke. Nebudem klamať, pri pohľade na budíček o 4:30 ráno som zažívala kontroverzné pocity. Celé hodiny sedenia a chôdze.

DENNÝ ROZVRH

4:30 Budíček

5:00 Ranné čítanie

5:30 Joga

6:30 Ranná meditácia

7:30 Raňajky

9:30 Dhamma – prednáška

10:30 Meditácia za chôdze

11:00 Meditácia v sede

11:30 Obed

14:00 Dhamma – prednáška

15:00 Meditácia pri prechádzke

15:30 Meditácia v sede

16:00 Meditácia za chôdze

16:30 Spievanie

17:00 Čaj

19:00 Meditácia v sede

7:30 Meditácia za chôdze

20:00 Meditácia v sede

8:30 Meditácia za chôdze

9:00 Návrat do ubytovne

21:30 Svetlá zhasnú

Vo výnimočných prípadoch mohli ľudia napísať otázky na papier a podať ich Wernerovi alebo Ben.

„Môžete sa usmievať, keď míňate pri chôdzi ostatných, ale ak vám úsmev neopätujú, nebuďte depresívni,“ poradila nám Ben roztomilou lámavou angličtinou. „Niekedy sa vám môže zdať, že ľudia chodia ako zombíci. Môžu byť iba hlboko ponorení v myšlienkach… tak to, prosím, rešpektujte.“

Sledovali sme s vytreštenými očami, ako Werner nekompromisne odchádza s našimi komunikačnými prostriedkami zabalenými v koši. Nechal nás stáť v jedálni so zmätenými tváričkami zvierajúc biele bavlnené vrecká.

Každé vrecko ktoré sme vyfasovali, obsahovalo prikrývku a sieť proti komárom. Pravidlá boli jasné: žiadne parfumy, žiadny make-up a žiadne zrkadlá. Ubytovne pre mužov a ženy boli na samostatných kopcoch – rozumie sa samo o sebe.

Naša spálňová hala bola skrytá medzi palmami a banánovníkmi ako rozprávkový palác. Bola to veľmi jednoduchá hala s holými podlahami a drevenými schránkami na spanie. Tieto boxy zahŕňali ratanovú podložku a drevený blok, ktorý mal s veľkou dávkou fantázie poslúžiť ako „vankúšik“. Mnísi verili, že ignorovanie vonkajších potrieb pomáha koncentrácii na tie vnútorné.

Moja sieť proti komárom bola tak napevno, že neexistoval taký hmyz, ktorý by sa prepchal.

Ako sa však míňali dni, zvykala som si. Nebola som už vyplašená, keď sa mi mäsožravá stonožka priplietla pod nohy a celkom vedome som sa jej vyhla, bola som potichu pyšná – úplná pani džungle.

Závody mysle

„Niektorí z vás sa tam nikdy nedostanú,“ povedal budhistický mních Dhammavidu Bhikkhu s ľahkosťou, „ale určite stojí za to, pokúsiť sa.“

Bol to Angličan a prichádzal za nami dvakrát denne, aby nám prednášal. Z pochopiteľných dôvodov sa jeho rozprávanie stalo vrcholovým zážitkom celého dňa.

Vyžaroval vitálnu energiu napriek tomu, že mal sedemdesiat a keď hovoril, skoro nikdy na nás nepozeral. Namiesto toho sústredene pozoroval zo svojej pozície plného lotosu naleštené drevené podlahy.

„Keďže počas života technológia stále napreduje, postupne sme viac a viac stimulovaní veľmi sofistikovaným spôsobom,“ povedal nám mních. „Je to jedna veľká ríša zázrakov v ktorej žijeme, taký zábavný park. Stimuluje nás všetko naokolo za účelom zabaviť nás a odpútať našu pozornosť od „prirodzených“, obyčajných vecí. Od toho, čo sa deje pred našim nosom „tu a teraz“. Môže to byť totiž nudné ako sedenie alebo chôdza… Ale to nie. Neustále potrebujeme rozptýlenie, pretože vtedy sa cítime lepšie. Nekompromisne a za každú cenu sa snažíme vyplniť prázdnotu, neschopní uspokojiť myseľ, pokiaľ nie je ustavične zamestnaná a zabávaná. Nevydržíme vačšinou ani minútu bez stimulácie akéhokoľvek druhu. Samozrejme, keď žijeme v zábavnom parku.“

Mních sa jemne usmieval a oči mal po celý čas fixované na drevenú dlážku.

„Viem, že v porovnaní s tým všetkým, čo zábavný park ponúka, musí byť sústredenie sa na svoj dych extrémne nudné,“ pozastavil sa mních. „Ale skúšajte daľej, možno sa tam dostanete,“ usmial sa.

Bol to jeden z tých úsmevov, pre ktorý stálo za to skúsiť sa tam dostať.

Oslobodení od utrpenia

Dhammavidu nám rozprával v útržkoch aj o svojom detstve. Narodil sa v rodine piatich detí, takže často musel dávať pozor na svojich najmladších súrodencov. Otec nebýval doma príliš často a mal rád pijatiku.

„Naše putá sa začnú vyvíjať veľmi skoro,“ povedal nám. „Od prvého okamihu, ako nás matka vezme do náručia, cítime teplo. Potom pijeme materské mlieko a pútame sa na ňu. Pozerá sa na nás pri tom a usmieva sa. Robil som to isté so svojím malým bratom Timotejom. Pozeral som sa, ako leží v postieľke – maličké dieťa – a rozosmieval som ho. Myslím, že je ťažké tomu odolať… Je to celé sebecky uspokojivé, keď ich rozveselíme my a oni sa tešia na nás. Potrebujú nás. Cítime sa dôležití. Tam to všetko začína, pri tom prvom úsmeve.“

Podľa budhistických mníchov sa utrpenie v živote rodí z pútania sa a ľnutia k iným ľuďom, ktoré nás robí závislými od iných a často nás potrápi. Budhisti sa pokúšajú celý život uvoľniť sa z pút k iným, aby sa oslobodili od utrpenia.

Ale ako?

Každý chce byť milovaný. Cítiť sa milovaný, byť ocenený dáva ľuďom motiváciu a často aj zmysel života. Láska je mocná droga. Nevedela som si bez nej predstaviť život, a teda podľa svojej zaužívanej logiky aj bez pútania sa k iným.

A napriek tomu som cítila, že to dáva zmysel, odpútať sa od neustálej snahy o pozornosť a uznanie, často nevyhnutne sprevádzané odmietnutím – a teda opätovným sklamaním. Možno ak by sme sa viac zamilovali do seba, a teda mali sa radšej bez ohľadu na uznanie, všetci ostatní, ktorí by sa objavili po našom boku, by boli pre nás len pekným bonusom. Ak by sa znova z našich životov vytratili, bolo by menej pravdepodobné, že si po ich odchode podrežeme žily. Teda – tak nejak to bolo myslené.

Meditácia niesla v sebe prísľub: upokojte našľapanú myseľ. V tom tichu si dáte šancu znovu objaviť svoju podstatu – buďte sebe samým tým najlepším liekom.

Chodiť pri chôdzi

Väčšina z nás statočne celý týždeň čelila tvrdej skúške režimu. Avšak na druhý a tretí deň, keď sme vstúpili do meditačnej sály, som si všimla prázdne priestory, ktoré ostali po tých, čo skočili cez palubu. Odísť sa dalo bez slova kedykoľvek. Či som sa nudila? Ani na chvíľu. Mozog mi servíroval zábavu na plný úväzok dvadsať štyri hodín, sedem dní v týždni. Dokonca aj v noci show pokračovala v mojich snoch. Neexistovalo nič také ako vnútorné ticho, hoci som trávila dni v úplnom vonkajšom tichu. Nachytala som sa pri analýze minulosti a plánovaní budúcnosti. Viedla som v hlave skutočné aj fiktívne dialógy a prehrávala si dokonca celé filmové scény.

Avšak už na druhý deň, niekde popoludní medzi sedením a chôdzou, sa niečo stalo.

Vstúpila som do veľkej sály.

Tam som si všimla, kde som a čo vlastne robím.

Na prvý pohľad to znie banálne, ale toto uvedomenie prišlo až po dvoch dňoch. Uplynuli celé dva dni, kým mi to docvaklo.

Vydýchla som a rozhliadla sa, aby som uvidela epickú zelenú džungľu, uprostred ktorej bola meditačná hala posadená – so mnou vovnútri. Zacítila som na koži vlhkosť tropického dňa a zbadala som slnečné lúče, ako mäkko presvitali medzi listami stromov a drali sa cez bočné steny haly bez okien, aby potichu dopadli na zem. Pozorovala som tvrdé červené dosky dreva z ktorých bola stlčená naleštená dlážka a nasakovala som atmosféru celého miesta… Pokoj.

V tom momente som bola presne tam, kde som chcela byť.

Ako zriedkavo prichádzali chvíle ako táto, plne si vedomá všetkého okolo mňa.

Považovala som sa za spokojnú osobu a napriek tomu ma to uvedomenie zasiahlo: bola som jednou z tých, čo pili vodu a nervózne premýšľali o práci.

Poctivé slzy radosti sa mi začali kotúľať. V tkolo nichliatej slnkommi stromov a drali sa cez po tvári.

Po obede som vošla do spálňovej haly zaliatej slnkom a pozorovala, ako sa ľudia vynárajú zo svojich boxov a motkajú sa okolo nich. V to popoludnie som sa cítila úplne pokojne a dokonca, hej…šťastne.

Na piaty deň som uvidela ako si jedno z dievčat s úsmevom pritláča kapesník o líca. Tiež plakala.

Bolo to všetko súkromné ​​dobrodružstvo každého z nás, všetko v našich hlavách. Žiadne rušivé vnemy zvonka, sami sme menežovali svoje vlastné show.

Mali sme dlhé hodiny na sledovanie chrobákov a motýľov, na pozorovanie dažďa, ako prichádza po slnku a slnko po daždi. Čas sa spomalil, a to bola tá najsladšia odmena: nemali sme naponáhlo.

Všetok čas bol môj, minúta po minúte – zastavila som hodiny.

Zapnúť vypnutím

„Bolo to na začiatku ťažké, naučiť sa sedieť celé hodiny v tichu, tak ako všetko, čo sa v živote učíme, ale na sto percent to stálo za to,“ zveril sa mi ešte Španiel Felipe, ktorý dostal svoj podnikateľský nápad počas prvého meditačného sústredenia. Stretli sme sa v Thajsku len preto, že znova preletel svet len ​​preto, aby mohol s mníchmi meditovať.

Medzitým sa môj Londýnsky kamoš James s prehnane aktívnou mysľou stal priam odborníkom na meditáciu. „V prvých dňoch som si všimol drobné veci ako zlepšenú kvalitu spánku, lepšiu náladu a zvýšenú schopnosť sústrediť sa,“ vysvetlil mi. „Bolo to stále intenzívnejšie. Dnes mám hlbší porozumenie pre zmysel svojej existencie,“ usmieva sa. „Som schopný lepšie vyjadriť lásku k svojmu okoliu. Meditácia časom celkom pretransformovala aj moje sebavedomie.“

James začal hľadať budhistické centrá po celej Európe.

Veľmi pravidelne prebieha nielen tam, ale na celom svete niekoľko sústredení, takže nie je potrebné ísť až do Ázie.

A ja?

Nie, ešte nie som osvietená.

Ale naučila som sa niečo, čo môžem znovu aplikovať. Meditácia je cvičenie – ako budovanie svalovej hmoty.

Funguje takto: emócie a turbulencie z vonkajšieho prostredia budú vždy prichádzať a zasiahnu nás, kým zase odzvonia. Vonkajšie okolnosti jednoducho nikdy nebudú v našich rukách a prevalcujú nás bez toho, aby si pýtali povolenie. Ale môžeme sa naučiť na ne reagovať múdrejšie a pokojnejšie.

Môžeme sa v meditácii naučiť, ako ich najprv v tichu pozorovať, potom rozpoznať, prijať, odovzdať sa im, nechať ich potichu odísť a oslobodiť sa od nich.

Sme sami sebe tým najlepším liekom. Len na to občas zabúdame.

Teda ak ste si niekedy želali odplížiť sa na odľahlé miesto, niekam ďaleko od hlučného davu – práve toto môže to byť vaša šanca na samopredpísanú dávku.

Mne stále ešte “šlape” tá moja.

Vipassana sa koná v meditačnom centre Dipabhavan na Koh Samui každý tretí a dvadsiaty deň v mesiaci a trvá sedem dní. Viac informácií nájdete na stránke http://dipabhavan.weebly.com/retreat-booking.html.

Stovky tichých sústredení prebiehajú každý mesiac okolo celého sveta. Sú pravidelne aktualizované na adrese https://www.dhamma.org/en/locations/directory.