Čoho sa bojíte?

Niektorí ľudia opisujú svoje adrenalínové zážitky ako jedny z najlepších akcií v živote. Operujú podľa hesla „ak sa bojíš, choď do toho!“ Niektorí z nás dlhodobo v strachu žijú aj s následkami. Aká je anatómia strachu? Dokáže prekonanie strachu zmeniť náš život?

Novozélandský Nevis je najvyššie položený bod na skákanie bungy v celej južnej hemisfére. Dodnes mi nie je úplne jasné, ako som sa ocitla so závažím na nohe v malej búdke visiacej ponad rozďavené ústa rokliny, čakajúc na skok do hĺbky 134 metrov. Ak sa ma ktokoľvek opýta na situáciu, v ktorej som sa najviac bála, nebudem váhať ani sekundu, keď si spomeniem na tých pár okamihov číreho, nefalšovaného smrteľného strachu.

Ale skočila som. Hlavne sa nepozerať dole. Poletím ako vták, napadlo ma sekundu – kým som si v ďalšej uvedomila, že naozaj padám – že podo mnou nie je nič. Ak si pamätáte na Tom & Jerryho, je to ten moment, keď Tom ostane pri páde stáť vo vzduchu, prehltne a vytiahne ceduľku s nápisom “HELP!” Chcela som zakričať, ale hlas mi zamrzol v hrdle.

Ďalej si tých šesť sekúnd voľného pádu presne nepamätám. Počas pádu sa mozog trocha vypne…až kým mu dôjde, že je telo nažive.

A vtedy ma to zasiahlo ako šíp: čistá eufória, pocit úplnej beztiaže, keď gumové lano vyšvihne telo spomalene nahor. Ten moment stál za všetok strach. Na pár veľmi dlhých sekúnd, bez zvuku, bez gravitácie, akoby som bola vo vesmírnej lodi. Všetky hormóny, ktoré sa mi vyplavili do mozgu, ma priviedli do divotvorného stavu. Niečo, čo som predtým nikdy nezažila.

Začala som sa od úľavy trošku šialene smiať. Kamoška Sjuzi, ktorá skočila predo mnou, ma už čakala hore s obrovským úsmevom, čo jej takmer odďeľoval polovičky hlavy. Bolo jasne, že sa pôjde skákať zase. “Dáme teraz najvyšší v severnej hemisfére!” kričala na mňa dychtivo s ligotavými očami. Stískali sme si ruky, až nám obeleli.

Róbert bol už od detstva vystrašený z hlbokej a nepriehľadnej vody. Tento strach mu vydržal až do dospelosti. Po rokoch sa mu pomaly podarilo plávať, keď bol s ním brat vo vode, kde dovidel na dno, ale stále sa bál temných vôd.

Zlomová skúška nastala, keď sa podujal na nočné potápanie v Ázii. “Stáli sme na loďke iba pár kilometrov od brehu ostrova, v čiernote oceánu. Jediné, čo svietilo, boli svetlá lode, ktoré nám pomáhali s orientáciou,” rozpravá Róbert. “Prišiel čas na skok. Pozoroval som ostatných, ako miznú v pod hladinou a srdce som mal v krku. Chcel som však dokázať priateľke, čo bola so mnou, že to zvládnem. Párkrát som sa nadýchol a vypustil som vzduch z respirátora… Čľup! Isteže, pod vodou som spanikáril, ale rýchlo sa mi podarilo nájsť inštruktora s baterkou na hlave, ktorý na nás čakal. Potom som so svetlom baterky nasledoval skupinu so zatajeným dychom a snažil som sa ignorovať všadeprítomnú čiernu tmu naokolo a sústrediť sa na to, čo vidím. V noci sú v oceáne aj bez svetiel viditeľné nielen ryby, ale aj fluoreskujúci planktón, ktorý žiari ako hviezdy. Bolo to nádherné,” opisuje Róbert s úsmevom.

Dodnes ešte nemá extra rád nepriehľadnú vodu, ale už pozná spôsob, ako si ju užiť. “Prekonať strach sa dá, ak máte pri sebe niekoho, komu veríte, kto vás vedie. Asi mi pomohlo sústrediť sa na ten prínos, že budem mentálne silnejší. Potom už ide len o tých pár sekúnd, kedy sa odhodláte. Moment, kedy to prekonáte, ostane vo vašej mysli už nastálo. Pomôže vám potom zakaždým, keď budete stáť pred podobným rozhodnutím. Občas treba trošku zariskovať, namiesto toho, aby ste strachu dovolili dávať vám smer.”

Strach náš každodenný

“Mne diagnostikovali úzkosť a depresiu asi dva roky dozadu,” zdôveruje sa Sára. “U mňa vyústili strachy do extrému, kedy som nechcela kamkoľvek chodiť, lebo som sa bála, že sa mi niečo stane a zomriem ja alebo niekto iný. Viem, že čo sa deje v mojom mozgu znie nelogicky. Mám tam veľa spúšťačov, napríklad útoky v Londýne, kde žijem. ” Sára vie, že je to nelogické a je viac pravdepodobné, že ju zrazí auto, no nevie to vysvetliť – bojí sa chodiť nielen metrom, ale i na mnoho miest a bojuje s tým.

Sárin otec bol pred rokmi dlhšie chorý, už bol v hospici, keď sa chystala domov na jeho narodeniny.

“Išla som v jeden večer von s kamarátmi – výborne sme sa bavili a stretla som strašne zlatého chalana. Bol chytrý a veľmi milý. Išiel ma odprevadiť až domov, rozprávali sme sa a smiali celú cestu. Tú noc som bola strašne šťastná. Všetko sedelo,” spomína si. “Ale keď som prišla domov a zavrela dvere, dostala som správu od mamy, že mám prísť čo najskôr. Otec.”

V tej chvíli sa v Sáre niečo zlomilo. Akoby sa potvrdilo, čoho sa bála: keď si užíva život, niekomu sa niečo stane. Že nemôže mať šťastie. “Bojím sa byť šťastná, lebo sa stane niečo zlé,” krúti hlavou.

Pomáhajú jej cvičenia na preprogramovanie mysle. Kognitívna behaviorálna terapia. Ako zmýšlať inak, pracovať s tým. “Neexistuje možnosť, že na to nebudete myslieť, ale naučia vás, ako na to myslieť inak. Sledovať myšlienky, prísť na to odkiaľ sú a meniť ich. Trvá to, áno, je to dlhý proces, ale tá práca určite stojí za to,” hovorí a dodáva: “Našla som spôsob, ako oklamať vlastný mozog. Mozog špekuluje: keď budem teraz letieť, spadne lietadlo. Keď teraz niečo spravím, budem to ľutovať. Ale potom si poviem: čo keď sa nič nestane? Budem mať 80 a nič som si neužila, lebo som sa bála. Ešte len potom to budem ľutovať! Tak takto viem dnes vypiecť s vlastným mozgom,” uzatvára.

“Čo sa týka strachu, z mojej skúsenosti je vždy neopodstatnený,” zamýšľa sa Dušana. “Môj naväčší strach je zo spoločnosti nových ľudí. Je to skôr úzkosť, ktorú som mala od malička. Už mama hovorila, že som plakávala, keď som chodila zo škôlky a vždy chvíľu trvalo, kým som sa uvoľnila. Dá sa s tým pracovať. Sestra to mala tiež, ešte horšie, ale tréningom sa z toho dostala. Ľudia majú veľa strachov o budúcnosti, ale skoro všetky sú neopodstatnené.”

Veci sa vždy vykryštalizujú a po čase si už ani nespomenieme na tých namaľovaných čertov na stenách, ktorí im predchádzali.

Rasťo si zase spomína, ako raz išiel v noci po tme cez Pánsku záhradu v Hlohovci, keď nefungovalo osvetlenie. “V takých situáciách si proste strach netreba všímať,” hovorí. “Je to v podstate ilúzia. Keď sa mu nepoddáte a len ho pozorujete z centra vedomia, rozplynie sa.”

Anatómia strachu

Strach je v podstate prirodzená emócia, ktorá je potrebná a užitočná. Keď sa k nám priblíži divé zviera, mozog vyšle signál, aby sme sa pripravili na bitku alebo útek za jediným účelom: ochrániť nás od ublíženia. V minulosti nám pomáhala utekať pred šabľozubými tigrami a aj dnes nás núti vyhýbať sa neprimeranému či zbytočnému nebezpečenstvu. Napríklad strach z výšok nám bráni vyliapať sa na komín a skackať tam na jednej nohe, lebo by sme pri tom ľahko mohli spadnúť a zabiť sa.

Ale potom je tu aj strach, ktorý vyplýva z nášho civilizovaného života a ktorý užitočný nie je. “Napríklad môj tatko sa ustavične strachuje, že niekoho z nás zrazí auto, že nám odfúkne strechu, že nás vykradnú, že sa nám zrúti dom a tak ďalej,” vyratúva Rasťo, ktorý si myslí, že takto podliehať strachu a doslova sa v ňom vyžívať je vrcholne nezdravé.

“Podľa jednej knihy o duchovných príčinách chorôb, môže byť následkom života v strachu demencia alebo alzheimerova choroba, čo je v prípade môjho tatka veľmi trefné. V dnešných časoch sa ľudia často boja budúcnosti. Zdráhajú sa ukončiť životnú situáciu, ktorá im nevyhovuje (napr. nefungujúce manželstvo alebo práca, ktorú neznášajú), pretože sa boja zmeny a straty pohodlia,” hovorí Rasťo.

Prečo sa však niektorí ľudia vrhnú na párty do spoločnosti nových ľudí, aj úplne sami, a bavia sa s každým? Prečo niektorí skočia prví, kým iní neskočia vôbec? Jeden z dôvodov je naše kondiciovanie od detstva. Nechoď tam, spadneš, nerob to, budeš plakať… Rodičia nás od malička upozorňovali na nebezpečenstvá a učili nás vykorčuľovať z potenciálnych hrozieb.

Ako dospelí máme každý už vytvorenú osobnú komfortnú zónu, v ktorej sa pečú naše ďalšie rozhodnutia o tom, aký zoberieme na seba risk. Túto zónu musíme expandovať sami. I keď komfort môže byť miestom zdanlivej istoty, hovorí sa, že v ňom nič nerastie. Rozhodnutie prekročiť hranicu poznaného a riskovať nekomfort, nás môže posunúť na miesta, kde sa môžu diať veľké veci.

Ľudia sa boja. Štúdie však dokázali, že len 10% našich strachov sa plní. Je to o postoji, ktorý ovplyvní, ako sa naša realita vyvynie. Vždy sa budú diať nepríjemné veci, s tými si neporadíme, ale dokážeme sa obrniť tým, že o nich rozmýšľame ako o skúsenostiach, akoby leveloch, ktoré preskáčeme, aby sme sa dostali na ďalšie.

“Mňa tiež desí predstava, že v tomto zbojníckom kapitalizme vyjdem na psí tridsiatok, lebo nekradnem ani neotročím pre korporácie a nezhrabujem peniaze,” krčí nos Rasťo, ktorý je prekladateľ na živnosť. “Ale aj kebyže sa neviem ako poistíte, nikdy nemáte istotu, že zajtra vás neklepne pepka, takže je vlastne zbytočné, obmedzovať sa strachom. Myslím si, že treba žiť tak, ako to pokladáte za správne, ako vám radí srdce,” dodáva.

Strach neexistuje

Edina Valentová je transformačný kouč so zameraním na intimitu, vedomú sexualitu a osobnostný rast. Podľa nej je strach iba reflektovaním na niečo, čo sa vlastne ešte nestalo, teda neexistuje.

Je to iba potenciálny príbeh v našej hlave a keď sa prekopeme k jeho koreňom, objavíme dôvod, prečo ho zažívame. “Zažívame ho len v mysli, nie je to realita, iba odzrkadlenie našich minulých skúseností, očakávaní alebo vnímania reality – častokrát reflexia niečoho, čo sme niekde počuli z rozprávania iných,” vysvetľuje Edina.

Podľa nej jediné, čo treba urobiť, je toto vnímanie reality v hlave zmeniť. “Vzrušenie alebo aj očakávania často naštartujú nervozitu, ktorú vnímame ako strach,” hovorí Edina. “Treba hlavne dýchať. Pozrieť sa dovnútra a pýtať sa prečo. Čoho sa táto situácia vo mne dotkla? Kde má tento strach pôvod? Som v situácii, v ktorej chcem alebo nechcem byť? Je hodná môjho úsilia? Stojí za to, aby som ju skúsil prekonať a dostal sa za hranicu toho, čo sa mi momentálne javí ako pohodlné a bezpečné?”

Edina tvrdí, že sa sama so strachom vysporiadala. Naučila sa pozerať na všetko ako na výzvu, na novú skúsenosť. Do zdanlivo nepríjemných vecí, v ktorých si je neistá ide už s tým, že sa sústredí na tú časť svojich pocitov, ktoré sú práve pre ten strach vzrušujúce.

“Tajomstvo je v tom, že premeníte neistotu na novú istotu, že situáciu vezmete do vlastných rúk a stanete sa jej “pánom”. Vtedy zistíte rozdiel medzi tým čo je a čo bolo predtým skutočné len vo vašej mysli,” rozpráva Edina. “Celý čas ste si však vedomí toho, prečo to robíte, čo z toho pre vás vyplynie: expandovanie, osobný pokrok… Ide o to, pretvoriť si svoje vlastné rozprávky. Z ‘nedá sa’ sa zrazu stane ‘dá sa’. Vstúpite tak do priestoru, kde nie je viac pochybnosť. Bude to vaša unikátna skúsenosť, ktorú si zavesíte do zbierky ako bojovník. Určite to stojí za to, ponoriť sa do niečoho, čo bolo dovtedy nepoznaným územím, v porovnaní s tým novým vzrušujúcim miestom za hranicou vlastných obmedzení,” hovorí Edina. “Neexistujú chyby, iba zbieranie skúseností. A zatiaľ to vždy fungovalo.”

Edina pomáha svojim klientom vyzvať samých seba. Pýta sa ich, čo v živote chcú a prečo sa toho boja. Prečo si dokola opakujú odôvodnenia pre svoj strach namiesto spôsobov, ako uskutočniť to, o čom vždy rozmýšľali ako o nemožnom. Tí, čo si vyberú červenú tabletku, sú vždy sami prekvapení, akí sú v skutočnosti silní… Ak sa konečne odhodlajú pustiť tie rozprávky k vode.

A ide sa do lesa

Bála som sa skočit, ale môj život by bol nezvratne chudobnejší o zážitok z vesmírnej lode bez gravitácie. Tiež som sa bála splniť si sen. Odísť cestovať a všetko opustiť. Bolo to však jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote. Róbert by bez skoku do temnej vody neuvidel žiarivý planktón. Sára by bez cvičení mozgu nejazdila metrom. Dokonca aj Edina, ktorá dnes učí intimite a sebavedomiu, sa bála ísť na svoj prvý tantrický kurz. Teraz sa okrem ineho živí aj tantrou.

Otvorte náruč novému. Buďte zvedaví. Otvorte tie dvere do čiernej pivnice, skočte, ponorte sa do vody, odíďte z práce, rozíďte sa, keď sa bojíte, že to nefunguje o, ale je lepšie ostať než “riskovat”. Nikto vám nezaručí, čo sa stane a kým sa stanete vy. Ale je isté, že neostanete na tom istom mieste, kde ste dnes – s vašimi obavami, že to nebude lepšie. To miesto už poznáte.