Hriechy našich rodičov

Vrčíte nad bordelom v kuchyni, či hráte obeť pri hádke, ako to robievala mama? Odvrknete a viac nediskutujete na otcov štýl? Do určitej miery všetci kopírujeme rodičovské príklady. Tak, ako oni kopírovali tie svoje. Odpozerané vzorčeky si prinášame do vlastných vzťahov a následne presúvame na naše deti.

Luciin tato vždy pri zvade buchol dvermi a nechal mamu za nimi ziapať. “Jej takzvaný zotrvačník sme si vypočuli už iba my s bratmi – my sme totiž odísť nemohli a museli sme frustrovanú mamu utešiť,” rozpráva Lucia o konfliktoch rodičov, ktoré sa nikdy konštruktívne či s rešpektom neriešili. Kým neprišiel rozvod.

“Buchnutie dvermi je dodnes moja vlastná reakcia pri hádke s partnerom,” krúti hlavou Lucia. “Hľadám automaticky kľučku. Najprv tú fyzicku a potom aj tú metaforickú. Je to ako autopilot.”

Pre ľudí, ktorí sú z rodín, kde hádky prebiehali za zavretými dvermi (‘Nevaďme sa pred deťmi!’), alebo sa vyriešili udobrením, prípadne smiechom, sú spory dnes niečím, čo je úplne normálna súčasť vzťahu, klopýtnutie, ktoré prehrmí a ide sa jednoducho družne ďalej. “Pre môj mozog je každá hádka singálom blížiaceho sa rozchodu. Začiatok konca,” krčí plecami Lucia.

“Mama vždy “tlačila na pílu” a posúvala otca k väčším výkonom,” spomína si, ako jej rodičia spolu plánovali a mama sa nezastavila – vždy nový projekt, nový dom, krajšia záhrada, lepšie dovolenky, podnikanie… hlavne napredovať.

“Tvoja mama má v riti vrtuľu,” hovorieval Luciin otec. Hádky vznikali, lebo otec chodieval často až ráno domov po žúre, a mama kričala. Ďalej ho usilovne poverovala novými úlohami, ktoré ho mali “úspešne” zamestnať. V prospech rodiny, samozrejme.

Jaroslav Dušek hovorí, že keď láska neprúdi tak intenzívne ako na začiatku, človek sa začne báť, že o ňu prichádza. Keď cíti, že prichádza o pozornosť, začne vyvolávať drámu, aby znova cítil intenzitu lásky a záujem o svoju osobu. Veľa ľudí to rieši tým, že chcú toho druhého kontrolovať…

“Robila to aj babka?” spýtala sa Lucia mamy. “Zadávala dedkovi úlohy?”

“No jasné,” mama na to. “Raz si pamätám, že chcela natrieť bráničku a dedovi to trvalo strašne dlho, kým sa rozhýbal, takže bola zvada. Hlavne keď išiel niekoľkokrát medzitým do šenku. Nakoniec ju natrel, ale aj tak na prd, takže babka mala este väčšie nervy.”

Vtedy si Lucia uvedomila, že sama tlačí svojich partnerov k tomu, aby niekam išli, našli si lepšiu prácu, alebo niečo nové robili a je nešťastná, keď nie sú dosť “akční”. Posledný priateľ jej povedal, že má v Lucii takého svojho personálneho trénera, a že mu to vlastne vyhovuje, keď ho niekto “posúva”.

Bum.

Ale vyhovuje to aj jej?

Prečo sa viažeme

Asi každý z nás ostal niekedy vo vzťahu, aj keď ho partner privádzal k šialenosti. Nevyskočíme z lode len tak ľahko – sme naviazaní. Vytváranie si väzieb máme v génoch. Sme tak evolučne naprogramovaní. Už keď vyjdeme z delohy, túžime sa viazať. Táto túžba siaha ešte do dôb, keď sa naši predkovia na seba museli spoliehať, keďže to bol jediný spôsob, ako prežiť ťazký život pod konštantnou hrozbou, že ich napadne zver. Taktiež tí, čo si našli partnerov a naviazali sa, mohli úspešne s nimi splodiť potomkov a predať im svoje gény.

Podľa psychológa Brisha je vzťahová väzba primárna a geneticky podmienená potreba dietaťa viazať sa na silnejšiu, múdrejšiu a rozumnejšiu osobu, ktorá môže dieťaťu poskytnúť ochranu a bezpečie. Spôsob ako sa naši rodičia k nám správajú, keď sme ešte deťmi, ovplyvňuje náš vlastný štýl viazanosti na iných a stability vo vzťahoch v dospelosti.

Avšak ovplyvňujú ho aj naše ďalšie vzťahy, ktoré zažijeme neskôr v živote. Sklamanie v láske môže rovnako ovplyvniť naše postoje, a teda spôsobiť, že si to naše ďalsie vzťahy kvôli tomu jednému červivému jablku občas odnesú.

Rodičovský modeling v akcii

“Mám komunikačný blok od obidvoch rodičov,” hovorí Barbora. “Môj vzor bol silne introvertný otec a síce ukecaná mama, ale v domácnosti, kde sa problémy nevedeli riešiť. Naši sa nehádali a už vôbec nie pred nami, všetko sa skôr ututlalo a nechalo vyšumieť, takže sme konflikty ani nepostrehli. Tým pádom som sa dlho musela učiť o problémoch rozprávať. Môj muž potrebuje všetko rozanalyzovať do najmenších detailov a tam vznikajú trecie plochy,” vysvetľuje Barbora. “Verím však, že keď je človek rozumný a má sebareflexiu, tak si po rokoch uvedomí, čo ako funguje a dokáže na tom pracovať, najmä tak, že pochopí toho druhého.”

Eva si myslí, že jej otec z nej vychoval chlapca. “Otec odo mňa očakával, že mám byť všade v Európe doma, vedieť jazyky, zaistiť sa finančne a tak ďalej, a nakoniec sa to vlastne naplnilo. Dnes som taká sebestačná, že sa mi ťažko buduje vzťah. U nás bol otec chlebodarca, chcela by som to od partnera tiež, no ešte sa mi to nikdy nestalo vo vzťahu a dodnes ma to nejak frustruje, lebo to mám tak nastavené v hlave,” hovorí si Eva. “Niektoré z jeho hodnôt nenávidím, ale mám to v sebe. Otec je maximalista – ide aj cez svoje zdravie a zbytkovú energiu do roboty. Vykonávať, vykonávať, aj vo voľnom čase. Robila som to tiež a tiež som sa sama popálila,” konštatuje Eva. “Chcem mať všetko dorobené, vybavené, dokonalé a stále myslím na svoje úlohy – v tom som ako on, je v tom majster.”

Ako za vzor správania má však aj to, že sa jej rodičia aj po štyridsiatich rokoch spolu dodnes vedia porozprávať, sedia pri stole a debatujú. A to je pre Evu dôležité: zdielať, analyzovať pocity a mať otvorenú komunikáciu aj o veľmi emotívnych veciach všetkých členov rodiny. Preto ju partner musí intelektuálne inšpirovať a vedieť s ňou diskutovať.

Úzkostlivá väzba

Podľa psychológa Bowlbyho podstata vzťahovej väzby spočíva v tendencii vyhľadávať blízkosť a kontakt v situáciách, kedy dieťa pociťuje distres a diskomfort.

Psychológovia opisujú variácie vytvárania väzby s dieťaťom.

Jednou je funkčná väzba, kde rodičia dieťa ľúbia a podporujú, stanovia mu zdravé limity, upevňujú s ním vzťah a starajú sa o jeho potreby. V tomto ideálnom stave dieťa vyrastie sebavedomé a dokáže potom samé vytvárať zdravé vzťahy.

Nikto z nás však nie je perfektný. Stáva sa, že rodič dieťa zanedbá, opúšťa, alebo s ním nevytvára pevnú väzbu, napríklad nie je tam vždy, keď ho dieťa potrebuje. Môže sa jednať o ktorýkoľvek stupeň na škále fyzicky prítomneho no emocionálne vzdialeného rodiča, až po takého, ktorý neposkytne dieťaťu žiadnu adekvátnu starostlivosť, či bezpečie. Rodičia môžu byť aj pri najlepsích úmysloch pohltení prácou, prepadať závislostiam: gamblingu, sexe či alkoholu.

Ak ste vyrastali s pocitom, že nie ste pre rodiča dosť dôležití, často to ústi v dospelosti do pocitov zraniteľnosti.

Tieto deti bývajú depresívne, či nerozhodné. Vidia samých seba ako menejcenných a nedostatočných a niekedy cítia, že nemajú na to dosť síl, čeliť svetu. Stále potrebujú od okolia utvrdzovanie v tom, že sú OK a málo si veria. Vo svojich vlastných vzťahoch potom inklinujú k niečomu, čo sa nazýva “úzkostlivá väzba”.

Môžu cítiť, že nie sú pre svojich partnerov dosť dobrí. Často sa na nich silno naviažu a nechajú vzťahom pohltiť do tej miery, ze stratia pojem o vlastných potrebách a sebahodnote. Prejavujú emocionálnu intenzitu, bývajú pasívne agresívni, alebo chcú od partnera neustále dokazovanie, že ich nechce opustiť. Majú tiež tendenciu žiarliť. Extrémnym prípadom sa hovorí “závisláci na láske”.

“Ja do bodky nasledujem matkine kroky,” vyhlasuje sarkasticky Zora. “Nájdem si vždy mužov, ktorí sa ku mne chovajú tak, ako sa tatko choval k nej – dával ju dole. Ona sa to vždy snažila napraviť a keď dostala za to jeho lásku a náklonnosť, cítila zadosťučinenie. Sama vyhľadávam mužov, pri ktorých sa prirodzene necítim dobre, ktorí si zo mňa uťahujú. Mám rada humor, len treba vedieť, kedy je dosť – a ja sa zamotávam s takými, ktorí tú mieru nemajú a prekračujú moju pomyselnú hranicu.”

Zora vysvetľuje, že súčasťou jej chovania je aj neustála potreba vysvetľovania a obhajovania toho, čo robí. Hovorí, že muži, aj keď ju majú radi, jej to nikdy nepriznajú, tak ako to otec nepriznal mame a správal sa k nej povýšene.

Podobný vzorec, možno trocha v inej forme, detekovala Hana. “U nás doma bývali aj fyzické aj psychické útoky a vždy to bolo celé zle. Nemám na sebe rada, ze som ako mama,” rozpráva Hana. “Keď mi chlap príde plakať, aj keď mi nejak ublížil, alebo ma urazil, zoberiem ho na milosť. Stačí, že sa ospravedlní a ja mu stále dávam šance. Niekedy až priveľa. Ani z posledného vzťahu som nejak nevedela von…”

Keď mala Hana potrebu zbaviť sa nevhodných priateľov, nemala dosť sily sa z toho vymotať. “Stačilo im rozplakať sa a ja som ostala. A ďalej v tichosti trpela.”

Pripomína jej to pritom vlastného otca, ako rozprával kedysi mame, aký mal ťažký život, ako nemal sám tatka. Hanina mama mala rakovinu a potrebovala pri konci kľud. “Keď sme ju dali k babke, tatko jej vyvolával, že mu je smutno, je sám… Pritom chodil do šenku a často som bola svedkom toho, že ju bil,” spomína Hana.

“Nie je to jednoduché, no treba si škodlivé kopírovanie v prvom rade priznať,” radí Zora. “Vylúčiť takýchto ľudí zo života. Upratať,” kýve hlavou. “Ľudí, ktorí sú pre nás deštruktívni a vyhľadávajú nás, lebo potrebujú emocionálnu oporu, keď sú na dne. Takých, čo vám nikdy nevyznajú lásku a neprejavia sa. Chlapcov, ktorí vám ďakovali, že ich zachraňujete, ale nikdy nemali potrebu zachrániť sami seba, alebo vám to nejak oplatiť.”

Ambivalentná väzba

Častým typom väzby medzi rodičom a dieťaťom je ambivalencia, v ktorej sa rodič snaží splniť si nesplnené sny a dosiahnuť svoje ciele prostredníctvom potomka. Niekedy si urobí z dieťaťa emocionálny prístav, akúsi náhradu za partnera, s ktorým to neklape, osobného terapeuta či opatrovateľa. Keď je taktýto rodič depresívny, stane sa, že si u dieťaťa vylieva problémy, prevalcuje ho nimi alebo sa mu vyplače, či sťažuje. Tiež môže dieťa prehnane kontrolovať, alebo byť príliš úzkostlivý. Ak vám bývalo vašich rodičov často ľúto a mali ste ich potrebu utešovať, keď sa pohádali, môže sa jednať o tento typ väzby.

Jeho následkami býva u dospelého človeka strata zmyslu pre vlastnú osobu. Títo dospelí zvyčajne nedovolia partnerom dostať sa im pod kožu a “vysať z nich energiu” – ako obranný mechanizmus pred emocionálne vyčerpávajúcou situáciou, ktorej museli čeliť v detstve.

Tam, kde si závisláci na láske zvyčajne vypytujú pozornosť, sa ľudia s vyhýbavým štýlom väzby uzatvoria a nepripúšťajú si sklamania či zlyhania. Ignorujú to – majú lepšie naučenú schopnosť sebakontroly, niekedy kontrolujú aj iných.

Aj napriek snahe o zblíženie sa s partnerom, v momente, keď sa ocitajú v naozajstnom vzťahu a dostanú reálnu šancu sa s partnerom hlboko zblížiť, začnú si v panike stavať obranné steny. Použijú rôzne techniky, ako sa od partnera bezpečne dištancovať, aby sa vyhli intimite, napríklad sa pozerajú na svojich partnerov zvrchu, z pozície prevahy a hľadajú na nich nedostatky. Títo ľudia majú niekedy závislosť na sexe, kde dostanú aspoň na chvíľku dávku potrebnej intenzity a prepojenia, hoci sa končieva sklamaním, keďže je to len dočasná dávka. Ozajstná blízkosť sa nedostaví. Tej sa totiž zo strachu zo sklamania vyhýbajú.

Čo sa stane, keď vypneme autopilot

“Moj otec bol vzdy podpapučník,” hovorí Patrícia. “A ja som si myslela, že tak to má byt. Že chlap musí skákať. Hlavne ma to bavilo, držat si takých chlapcov, s ktorými sa dalo cvičiť – načo to meniť. Totiž v rovnocennom partnerstve musíš veľa obetovať a prispôsobiť sa, a toto bolo pohodlné. Išlo to prirodzene, nájsť si ich takých ako bol otec, ani som nad tým nerozmýšľala. Asi preto, ako som sa správala, normálny chlap by sa voľakedy so mnou ani nebavil,” uškŕňa sa Patrícia.

“Každopádne som ale vedela, že take podpapučníka do budúcna nechcem. Preto som bola dlho sama. U môjho muža sa mi dnes páči, ako sa v jeho rodine majú úprimne radi a pomáhajú si, nezištne. U nás doma to tak nebolo.”

Spomína si, ako sa so svojim mužom prvé razy hádala, lebo keď niečo povedal, Patrícia to vďaka paranoji úplne nesprávne pochopila. “To, čo mal byt názor a diskusia, moja hlava chápala ako útok. Občas sa to ešte stane, že ho nazvem diktátorom. Ale potom si uvedomím, ako sa správa k svojej vlastnej mame a hlava mi to zase uprace.”

Patrícia si myslí, že jednáme všetci ako rodičia a ak ide o deštruktívne kopírovanie, ktoré nie je v súlade s našimi hodnotami a spôsobuje nám utrpenie, musíme s tým zabojovať, kým tým správanim niečo nezničíme.

Hovorí, že jej samej trvalo roky naučené vzorce zmeniť.

“Nedá sa to robiť navždy, využívať mladých chlapcov, či nerovných partnerov a vovnútri nimi opovrhovať, lebo nedokážem byť sama, chcem byť non-stop pred sebou zachránená. Ten vzorec ‘nemôžem byt až taká zlá, keď mám frajera a úplne má žerie’ je iba náplasťou na neliečenú sebelásku,” tvrdí Patrícia. “Zvaľovať to na potrebu mať sex je kravina. Báť sa žiť svoj život teraz, a isť radšej sólo, ak to nemá byť vyrovnaný vzťah, je iba zbabelosť.”

Aj keď človek vyšiel z rodiny, kde rodičia boli jeden s druhým notoricky nespokojní, neznamená to, že náš príbeh musí prejsť cez kopirák. Vzťahy, kde dvaja akceptujú svoje chyby a komunikujú svoje problémy nie sú science fiction.

Či už sa nachytáme pri kopiíovaní – gestikulácii či konkrétnych činoch, keď partnerov kontrolujeme, žiarlime, karháme, alebo naopak premlčíme, keď je nám ťažko – je dôležité si uvedomiť, čo sa práve deje.

Sme to naozaj my? Chceme byt takíto, alebo veci chceme riešiť podľa seba?

Možno práve keď sa prichytíme pri jazde na autopilot a dôjde nám, že konáme v protiklade s vlastnými hodnotami, je čas skúsiť zareagovať inak – nie ako ukrivdené a bezmocné dieťa bez zodpovednosti, nevedomé, čo sa deje, nie ako kontrolujúci a karhajúci rodič v nás, ale ako ten dospelý a slobodný človek, ktorým dnes sme.

Existuje v nás podvedomá časť našeho ja, ktorá nás chce ochrániť. Táto časť je veľmi užitočná a pomohla nám voľakedy prežiť všetky tie ťažké situácie, ktorými sme si ako deti s mamou a otcom prešli. Ale už nechceme, aby dnes táto časť sedela za volantom.

Môžeme si vybrať: prežijeme nanovo príbeh našich rodičov, alebo sa zdvihneme zo zadného sedadla a necháme konečne šoférovať seba.