Príručka pre zmätených: Je to naozaj láska?

Druhov lásky je mnoho. Na to už prišli starí Gréci. Bavme sa o tej partnerskej. Možno tieto riadky čítate dychtivo, pripravení nájsť odpoveď na otázku, ktorá vás už chvíľu páli. Možno poznáte odpoveď… no len pre istotu to chcete skontrolovať… Milujete naozaj? Čítajte ďalej.

Každému z nás sa nepodarí nájsť toho „pravého“ alebo tú „pravú“.

Ak si nie ste istí, tu sú niektoré otázky, ktoré sa možno pýtate.

Stále na ňho myslíte. Túžite po ňom. Neviete sa ho nabažiť. Je pre vás „všetkým“.

Sorry, že to napíšem tak zostra, ale toto, priatelia, je zamilovanosť. Okrem toho ak na niekoho „stále“ myslíte, môže to znamenať aj to, že nie ste potom sústredení na iné, často dôležité, veci.

Láska by do vášho života mala skôr ladne vkĺznuť a zapadnúť, nemusí ho zúrivo uzurpovať. Láska je kľudná, nie zdrcujúca.

Vidíte s ním vašu budúcnosť.

Nuž, keď zatvorím oči a budem si chvíľu predstavovať svoju budúcnosť, dokážem si predstaviť toho kopec. Napríklad si viem predstaviť svojho partnera, s novým domom, labradora a tri neexistujúce deti ako v reklame na poistenie. Viem si predstaviť, že pôjdem konečne cestovať do Venzuely, alebo sa vykašlem na prácu a začnem veštiť z tarotových kariet na plný úväzok. To však ešte neznamená, že sa niečo z toho reálne stane, alebo že by som mala. S týmto predstavovaním budúcnosti je totiž jeden problém: robíme tak z lásky akúsi hru na útek – šablónu, podľa ktorej meriame, či a ako veľmi nám do našej fantázie partner pasuje.

Je fajn ho vidieť vo svojej budúcnosti. Nie však preto, lebo zkompletizuje váš plán.

Chcete, aby bol stále s vami.

Toto je zábavné. Je možné, že ste ešte nikdy neboli v dlhšom (zdravom) vzťahu. Stále s vami je to kľúčové slovo. To, že niekto je pre vás dôležitejší než ostatní je v poriadku. No niekedy určite potrebujete čas iba pre seba. Čas na to, aby ste sa mohli venovať iným činnostiam či ľuďom. Alebo len byť. Ja nie my – tento zvláštny druh identity.

Každopádne si tiež hneď nemusíte myslieť, že to nie je láska, ak si potrebujete občas dať odstup.

Urobíte čokoľvek, aby ste na ňho urobili dojem.

Tak toto je trošku znepokojujúce. Prečo sa tak úpenlivo snažíte? Láska nie je o tom niekoho „ohúriť“.

Žiarlite.

Bojíte sa, že ho stratíte, alebo naopak, bojíte sa, že už sama nebudete nikdy s iným mužom.

Toto sa by sa dalo nazvať nedostatkom presvedčenia alebo sebavedomia, no láska to nie je. Zdravá láska nie je strach, že o niekoho prídeme. To je naviazanosť.

Žiarlivosť tiež nie je zrelá láska. Je to sebaláska. O vás, nie o ňom.

Myslíte si, že je krásny.

Naozaj? Toto má určite výborné prospekty do budúcnosti.

Žartujem. Tiež tu máme dočinenie so sebeláskou.

Je láskavý.

Paráda. Vyzerá to tak, že vaše emocionálne potreby sú naplnené. Ale čo tie jeho? To, že je láskavý, znamená, že to on si zaslúži vašu lásku, no o tej vašej tu nie je reč.

Je tým najlepším z celého dňa.

Nuž, tu závisí od toho, ako vyzerá zvyšok vášho dňa. Keď ste po zvyšok dňa nešťastné a váš partner je pre vás naozajstnou oázou, tak to nie je bohviečo.

Asi je namieste poradiť vám: dajte sa trochu dokopy, hm?

Ak je však zvyšok vášho dňa skvelý, v tom prípade blahoželáme.

Dávate mu prednosť.

Keď sa zaujímate o jeho potreby a fakt, že mu dávate prednosť pred sebou vás neobťažuje a nevyčerpáva – super.

Ak však musíte robiť často kompromisy v tom, čo sama chcete a potrebujete, alebo staviate svoju vlastnú hodnotu na báze toho, či partnera dokážete urobiť šťastným – zamyslite sa.

Inšpiruje vás.

Skvelé. Inšpirujú vás určite aj mnohé iné životné vzory a osobnosti. To však neznamená, že ich milujete. Či?

Na slovíčko o „tých pravých“

“Nie všetkým sa nám podarí nájsť si toho správneho človeka”, myslí si filozof a sociológ Alain de Botton. “Ale pravdepodobne sa nám všetkým podarí nájsť človeka, ktorý je dosť dobrý. A to je úspech.”

Alain de Botton si myslí, že málokto z nás vie, ako milovať. Toto znie veľmi čudne, ale pravdepodobne všetci, ktorí čítajú tento článok, by mali ísť do akejsi školy lásky.

“Čo? Robíte si srandu? Láska je predsa inštinkt, je to cit,” pravdepodobne namietate.

Nie, nie je, argumentuje de Botton.

Je to zručnosť. A je to zručnosť, ktorú sa musíme naučiť. Je to zručnosť, ktorú naša civilizácia odmieta považovať za zručnosť. Máme vraj len nasledovať pocity. Keď budete vždy nasledovať len pocity, takmer určite nakoniec urobíte chybu, tvrdí de Botton, ktorý sa už roky venuje štúdiu filozofie, histórie a sociológie.

Čo teda nasledovať, ak nie pocity?

Najprv si treba uvedomiť že je rozdiel medzi milovať a byť milovaný.

Všetci začíname život tak, že sa učíme o tom, aké to je, byť ľúbený. Byť milovaný je paráda. Je to tá najlepšia časť. Keď nám niekto robí raňajky a pýta sa, ako bolo v škole… Keď sme maličkí a niekto sa o nás stará a zabáva nás celý deň, aj keď už padá na hubu a nám stačí sa len usmiať. Berieme lásku ako automatiku.

Vyrastáme s tým, že takto to bude aj v našich dospelých vzťahoch. Je to pochopiteľná chyba. Je to aj tragická chyba. A vedie nás k tomu, aby sme nedávali pozor na to, čo od nás tá druhá strana v rovnici našej dospelej lásky vlastne chce.

Ľúbiť je ochota interpretovať na povrchu odpudivé správanie našich partnerov, aby sme prišli na koreň ozajstným dôvodom, prečo sa takéto správanie deje. Inak povedané: milovať znamená aplikovať veľkorysosť, interpretovať.

Ružové zatmenie

Problémom je však, že žijeme v romantickej kultúre ktorá dáva na piedestál impulz. Keď príde na lásku, stane sa nám niečo ošemetné. Nemusíte veriť na psychoterapiu alebo psychoanalýzu, aby ste si uvedomili, že spôsob, akým v dospelosti milujete, je vystavaný na vašich spomienkach a skúsenostiach z detstva. Práve v ranom detstve sa zrodil spôsob, akým prežívate nehu, veľkorysosť či milotu.

Rodičovská láska prichádzala v rôznych formách.

Láska, ktorú sme ochutnali ako deti, aj tá najkrajšia, bola naviazaná aj na zážitky, ktoré boli spojené s pocitmi sklamania, možno aj poníženia. Na zážitky, kedy sa k nám, rodič správal i drsne, vynadal nám a spôsobill, že sme sa cítili maličkí.

Inými slovami, pomerne veľa našich zážitkov s láskou je naviazaných na rôzne spôsoby utrpenia. Môžu to byť momenty, keď nám rodič nevenoval pozornosť, odchádzal, alebo nás zosmiešňoval.

Niečo teda celkom nehrá, keď vstúpime do dospelého sveta a začneme si vyberať partnerov. Myslíme si, že hľadáme partnerov, ktorí nás urobia štastnými, ale tak to celkom nie je.

Hľadáme v skutočnosti partnerov, ktorých správanie nám je povedomé, až dôverne známe. S ktorými cítime lásku, na akú sme zvyknutí – ako ju poznáme. A to môže byť veľmi odlišná vec od pomyselnej vysnenej lásky, ktorá by nám mala prinesť aj naše vytúžené “šťastie”.

Ako teda viete, že je to láska?

Viete to, pretože sa rozhodnete ľúbiť.

Lásku necítite. Konáte ju. Láska sú skutky, nie pocity. Sú to rozhodnutia, okamih po okamihu, je to opätovný prísľub. Viete, kedy milujete, lebo to robíte vedome.

Investujete. Vynaložíte nejaké úsilie.

Nie ste pomstychtiví, malicherní, manipulatívni a žiarliví. Nie ste vzťahovační a majetnícki, a keď dávate, nečakáte niečo na oplátku. Premýšľate aj v rámci jeho potrieb. Podporujete ho. Držíte mu chrbát. Akceptujete, dovoľujete.

Viete, že je to láska, keď konáte s láskou, aj keď ste napálená. Ak sa „nehádate“, iba „nesúhlasíte“.

Láska je, keď sa nesnažíte vyhrať hádku, ale dopracovať sa k spoločnej dohode.

Milujete, keď sa snažíte pochopiť, skôr než byť pochopení, počúvať a vážiť si to, čo hovorí, než ho prevalcovať s vlastnými problémami. Keď ste v tom istom tíme. Keď sa ospravedlníte a odpustíte.

Viete, že milujete, aj keď vás to bolí, dokonca aj keď sa s vami rozíjde.

Viete, že je to naozaj láska a nie iba zamilovanosť alebo náruživosť, pretože ste sa tak rozhodli. Lásku necítite, ale konáte. Po celý čas.

Tak čo, prešli ste?