Sex kontra intimita

„Prečo sa k ženskému srdcu dostanem neskôr než do vagíny?“ Opýtal sa ma tridsaťdeväťročný šéfredaktor Mojej Psychológie. Prečo sex často predchádza tomu, že sa nám niekto otvorí…ak k tomu vôbec dôjde? „A prečo sa žena uzatvára a muž s ňou stráca intímne spojenie, keď zažije nejaké sklamania? Veď sklamania sú vo vzťahu predsa nevyhnutné…,“ pýta sa šéfredaktor. Na otázku čo je intimita a ako sa cítime v sexe bez nej, mi odpovedali muži aj ženy.

Ženy a sex

„Sex pre sex? Áno, stalo sa to asi pätnásť razy… možno aj dvadsať… intimita tam teda rozhodne nebola,“ priznáva bezškrupulózne tridsaťštyriročná Adéla. „Intimitu som mala s bývalým priateľom a teraz s terajším, lebo som si ju vytvorila, až keď som sa do nich zamilovala. S tými ostatnými išlo len o sex. Jednoducho ma vôbec nezaujímali. Iba málo chlapov s ktorými som spala, ma naozaj zaujímali. Možno tak piati. Pripadala som si pri tom veľmi živočíšne. Niekedy som sa potom cítila prázdna. Niekedy naštvaná a niekedy aj spokojná. V jednom prípade to bolo veľmi zvieracie, raz v parku… nijaká intimita. Ale dobrý pocit. Napríklad s jedným kolegom to bola naopak katastrofa, nie preto že by mi na ňom záležalo, ale preto, že som si zhodnotila, že som spala s takým lúzrom,“ s odstupom konštatuje Adéla. „Intimitu som si budovala iba s ľuďmi, čo za to stáli. Pre mňa je to napríklad privoňať si k partnerovi, zasmiať sa s ním… máme taký svoj folklór. To je tá intimita. Niečo, čo nemáš s nikým iným. Niečo, čo možno nemôžeš nikomu inému povedať, či vyviesť. Napríklad nerozprávaš ľuďom okolo, ako mu v sprche chytáš zadok a iné veci. Také…vaše.“

Muži a sex

„Niekedy sa neodvážim pred ženskú ani predstúpiť,“ hovorí Radko, „čo sa nohavičiek týka, aj srdca. Ale keď teda chcem ísť do nohavičiek, tak pôjdem na miesta, kde také ženy stretnem, ktoré ich rýchlo vyzlečú. Možno na Tinder?“ pokladá si rečnícku otázku. „Na bohapustú súlož sa chodí do baru, alebo na párty, kde sa zgrupujú študentky,“ smeje sa Radko. „Ale ťažko na to odpovedať. Nie som jeden z tých… možno aj keď som sa s niekým vyspal, nikdy neišlo len o sex. Potom sme to určite aspoň chvíľu ťahali. Počul som, že Tinder je appka len na sex, ale aj odkedy som si ju stiahol, tak si tam chodím len pre lajky, na iné som sa ešte neodvážil. Príde mi to, že je to appka pre takých zúfalých ľudí, ako som práve ja,“ smeje sa s porozchodovým sarkazmom. „Stále to asi neviem a nechcem, niekoho zbaliť na jednu noc a potom sa ráno zdekovať.“

Čo definuje spojenie dvoch ľudí? „Príde mi, že dnes, keď poviem slovo „spojenie“, skoro každý si vybaví internet. Všetko je online,“ pridáva sa do diskusie tridsaťosemročný Šaňo. „Online nakupujeme a aj sa spájame. Online si dokážeme zohnať čokoľvek, po čom túžime a dostaneme to prakticky hneď. Vrátane sexuálnych partnerov, v mnohých prípadoch.“ Podľa neho je to aj súčasťou našej tendencie iba kĺzať s ľudmi po povrchu. Vyspať sa s niekým je dnes ozaj jednoduché. Potreby máme všetci. „No dostať sa niekomu do srdca, to je práca a chce to čas. A nie každému sa dnes chce pracovať na vzťahoch, keď máme okolo seba toľko možností,“ zamýšľa sa Šaňo. „Je to jednoduchšie ísť po ďalšej osobe, ktorá je k dispozícii, najmä keď nám niečo na tej vedľa nás nesedí. Ľudia si nie sú dnes tak blízko. A možno si to často ani neuvedomujeme medzi tým, ako nás skoro nonstop bombardujú prefiltrované fotky a skupinové chaty z rôznych strán. Môžeš si pohľadať lásku na základe lokality, stačí proste pohnúť prst. A keď nie si perfektný, vymením ťa. Možností je toľko. Tá predstava o perfektnosti partnera, ktorá nás poháňa a zároveň spochybňuje, keď sa nám na ňom niečo nezdá, je podľa mňa ovplyvnená aj tými filtrami, cez ktoré vidíme svet. Pozrieš sa online na nejaké miesto, kam ideš cestovať a vyzerá tak skvele, že keď sa tam osobne dostaneš, budeš sklamaný. Naša obsesia s perfektnosťou nám lezie do vzťahov. A domnievam sa, že je to potom náročnejšie, vlastne toho „správneho“ nájsť.“

„Dostať sa nejakej len do nohavičiek pre mňa dnes už nemá význam,“ hovorí Juraj, ktorý má tridsaťosem rokov a žije v Kanade. „Kvalita sa pre mňa dá prirovnať k toaletnému papieru. Môžem celý zážitok potom spláchnuť. Ak to má mať nejaký význam, musia sa jednoducho spojiť nohavičky a srdce. Dneska sú nohavičky ľahké vybaviť. Ale udržať ich a to neviditeľné k tomu, to je námaha, ktorú si nechce a nevie každý dať. No myslím si, že nohavičky a srdce sú pri tom jedna premenná,“ usmieva sa Juraj (38)

Dvadsaťosemročný Marek vie zo skúsenosti, že to častokrát bolí, pustiť si niekoho do srdca a ten človek potom urobí niečo, čo zabolí. „Mieša sa mi v tom smútok a hnev a srdce sa zatvorí. A potom už závisí od toho, či stretnem niekoho, kto mi ho zase otvorí. Prirovnal by som to možno k análnemu sexu. Keď sa to urobí prvýkrát jemne a citlivo, môže sa to robiť opakovane zas a zas. A je to v poriadku, príjemné. No keď to prvýkrát urobí niekto bezcharakterne, surovo či nešikovne, tak už tá osoba pravdepodobne nebude tomu viac „otvorená“. Čiže srdce je ako anál,“ konštatuje s nadsázkou.

Kto sa bojí intimity

Môžeme však napriek tomu, čo hovoria muži tvrdiť, že nás baví mať sex bez intimity. Živočíšnosť je len kúskom mozaiky. Ten druhý o mne nič súkromné, nič boľavé, nič hlúpe ani nič príliš chúlostivé nevie.

Je tam však stále nejaké potvrdenie: vybral si ma z davu. Mňa. Kvôli niečomu. Áno, je to možno (aj doslovné) kĺzanie len po povrchu, no nemusíme sa pri ňom vystaviť vlastnej krehkosti a zraniteľnosti, ktorú obnáša risk, že sa nám ten druhý dostane raz „do srdca“ a „pod kožu“.

Intimita alebo anglicky intimacy – into me you see – v slovenčine „vidíš do mňa“ znamená vidieť a poznať niekoho – aj jeho slabiny.

Začiatky sú vždy plné možností, nesú v sebe akýsi prísľub našej vlastnej kompletnosti. Cez zamilovanosť, či lásku si predstavujeme nový spôsob vlastného bytia, hovorí psychologička Esther Perel. Vidíš ma tak, ako som sa nikdy sám nevidel. Vyrovnávaš moje nedostatky a mne sa páči, čo vidím. Prostredníctvom teba a cez teba sa stávam niekým niekým, kým túžim byť. Stávam sa celistvým. To, že si nás niekto vyberie, koho sme si vybrali my, aj keď len cez vzájomnú fyzickú atraktivitu, je jednou z glorifikácií aktu zamilovania sa. Vytvára to pocit osobnej dôležitosti. Som dôležitý, záleží na mne.

Každé prvé štádium stretnutia dvoch ľudí je naplnené fantáziou. Je to prúd projekcií, očakávaní a vzrušenia, ktoré sa môžu, ale nemusia vyvinúť do vzťahu. Stojíme pred niekým, koho sotva poznáme a už si predstavujeme, ako spolu cestujeme do Indie, vytvárame projekty, rodíme deti. Keď sa zamilovanosť dá prirovnať k aktu predstavivosti, intimita je aktom realizácie, myslí si Perel. Intimita čaká za rohom, kým najväčšia vlna zamilovanosti neopadne, takže sa môže trpezlivo do vznikajúceho vzťahu vsunúť. Zdrojom tvoriacej sa intimity sú čas a opakovanie. Rozhodujeme sa jeden pre druhého zas a znova, a tak vzniká medzi nami komunita – akýsi team.

Alebo aj nie… Intimita má podľa Esther Perel rásť úmerne s familiárnosťou a dôvernosťou vo vzťahu. Sú veci, ktoré sa nám na tom druhom páčia, napríklad spôsob, akým nás počúva, či to, ako nás chytí za ruku, či jeho hlas. No familiárnosť nám odhaľuje aj veci, ktoré nám naopak prekážajú. A ktoré náš vzťah verzus naše očakávania na toho druhého potenciálne ohrozujú.

To, že partnera dôverne poznáme a necháme ho do seba nahliadnuť, teda napomáha blízkosti a blízkosť s dôverou vytvárajú pocit bezpečia. A bezpečie je naša esenciálna potreba. Ak však narazíme na vlastnosti, ktoré nám vadia, začneme si prehodnocovať pre a proti. Stále máme možnosť voľby – rozhodujeme sa, či chceme ostať alebo ideme hľadať nejakú inú osobu, ktorá bude ešte viac perfektná. Nemusí to celé vybuchnúť len na tom, že nám príliš veľa vecí na tom druhom prekáža. Môžeme narážať i na vlastný strach, že nie sme v tom vzťahu dosť dobrí my. Na strach, že nás ten druhý opustí… a tak si začneme hľadať podvedome na ňom chyby, aby sme sa (racionálne) dištancovali a ochránili – aby nás nemal náš partner taký potenciál zraniť. Čím viac naviazanosti k partnerovi cítime, tým sa pre nás predstava, že nás opustí, stáva väčšou hrozbou. A teda, čím viac milujeme, tým viac vnímame náš “objekt lásky” ako potenciálneho nepriateľa. A tak niekedy radšej vzťah sabotujeme. A celý závod za šťastným koncom sa môže začať odznova. S niekym iným.

Horory zraniteľnosti

Prečo sa teda bojíme intimity? „Pretože intimita znamená zraniteľnosť,“ hovorí Edina Valentová, ktorá sprevádza ľudí transformačnými procesmi, vrátane koučingu zameraného na intimitu a sexualitu, prácu s dychom, energiou a telom. „Preto sa veľa ľudí do tohto poľa neodváži. Nepripustíme tak jednoducho, aby nás niekto uvidel v našej plnosti, tak ako si to často nedovolíme ani sami – vidieť samých seba takých akí sme. Ponoriť sa s niekým hlboko, znamená položiť všetko, čo máme na stôl, úplne sa odovzdať, a tak dovoliť aj starým ranám, ktoré každý máme, aby sa otvorili. Je to veľký záväzok a môže to byť pre nás nebezpečné, až strašidelné.“

Je oveľa jednoduchšie niekoho vyzliecť fyzicky, najmä ak je so svojím telom a prežívaním orgazmov stotožnený a dokáže sa relatívne ľahko do toho uvoľniť. „No stáť úplne nahý vo svojej zraniteľnosti pred tým druhým, pred sebou samým… to je iná káva. Veľa ľudí má dnes otvorené panvy, no len málo z nich má aj otvorené srdcia,“ usmieva sa Edina.

„Väčšina z nás má zranenia, ktoré sme utŕžili v detstve, počas dospievania, či vo vzťahoch v dospelosti. Takže si vytvárame pancier, bránime sa ich zopakovaniu. No naša vnútorná túžba ostáva stále rovnaká – chceme sa s niekým hlboko prepojiť. Chceme, aby nás niekto držal, aby nás príjmal a miloval takých, akí v skutočnosti sme.“

Často toto hľadanie „spriaznenej duše“ začína, alebo aj končí fyzickým spojením, pretože skrátka…si nie sme presne istí, ako sa prepojiť inak. „Veľa žien používa sex ako spôsob získavania si pozornosti a uznania …akéhosi potvrdenia svojej hodnoty alebo pocitu, že niekam patria, ktorý im mohol chýbať keď dospievali. Toto sa samozrejme každého netýka.“

Dôvody, prečo ženy nechávajú spadnúť nohavičky bez väčšieho zaváhania, sú nespočetné. „Prostredníctvom sexuálnych zážitkov bez intimity to môže byť doslova všetko od kompenzácie alebo dokonca aj rebélie proti niečomu oveľa hlbšiemu, čo vovnútri pociťujú. Môže tam byť spomienka na zahanbovanie vlastnou rodinou, komunitou alebo spoločnosťou, napríklad striktná náboženská výchova, od ktorej sa žena sexom bez intimity oslobodzuje… Potom sú však aj ženy, ktoré si jednoducho užívajú bezstarostné sexuálne zážitky bez akýchkoľvek záväzkov, jednoducho preto, že radi explorujú a dokážu sa týmto spôsobom nejak prejaviť, vyjadriť. A máme tu samozrejme ešte široké spektrum medzi týmito polaritami,“ dodáva Edina. Je to na každom z nás, či si to dovolí – odváži sa pozrieť na to, prečo robí, čo robí…najmä ak to opakuje. Otázka na samého seba: Prečo robím, čo robím? Čo je mojím skutočným zámerom, motiváciou? Chcem sa naozaj prepojiť s tým druhým – s týmto špecifickým partnerom – takouto cestou? môže byť veľmi objavná a posuvná.

Napomáha aj jasná a otvorená komunikácia o súhlase a hraniciach, predtým, než si vôbec naservírujeme nejaký sexuálny styk, odporúča Edina. „V prvom rade je dobré otvorene a úprimne nahliadnuť do svojho vnútra, predtým, než sa vydáme „von“. Takáto introšpekcia sa môže pretaviť na graduálny proces, ktorý nám odhalí veľa z našej minulosti, celú škálu vzorcov a presvedčení, s ktorými žijeme a ktoré sa utvorili podvedome v procese nášho formovania a sú s naším vzťahom k sexu a intimite spojené.“

Takže dôvodov, prečo sú tie nohavičky dole, kým srdce je stále plne zahalené, je viac než je odtieňov šedej a viac než brakových kníh o láske. No bez ohľadu na to, prečo si sex bez lásky dávame, strach z intimity je reálny a sex bez intimity je rýchle placebo niečoho, čo si každý nedovolí.

Láska, ktorá prichádza s intimitou, totiž znamená dať vedome tomu druhému potenciál nás zničiť…

A zároveň dôveru, že to neurobí.