Kde domov môj

Článok mi vyšiel v časopise Moja Psychológia, September 2019. Originál v PDF nájdete tu

“Kedy sa vrátiš domov?” pýtajú sa ma známi, vždy keď sa ukážem na Slovensku. Ani po štrnástich rokoch sa nič na tej otázke nezmenilo. Odpovedám “ešte nie”. Neviem, ako sa klasifikuje po 15 rokoch “domov”. Nie som sama – tisíce nás idú šírym svetom, zvedaví, za lepším životom. Získame úspech odchodom? Alebo sme zatúlaní, Cudzinci v cudzej zemi, bez ozajstného zázemia a rodiny? “Odrodilci” rozprávajú o tom, aké to je vytrhnúť korene, čo je pre nás úspech a prečo sa už nevrátime…alebo naopak – prečo už Slovensko nikdy neopustíme.

Keď som sa prvýkrát ocitla toť za rohom – vo Viedni na intráku – mala som 19 a prvýkrát som pochopila, čo to je, vystaviť sa prostrediu mimo komfortnej zóny. Pripadala som si pri nových ľudoch až nepohodlne hlúpo – primerane svojej jednoduchej slovnej zásobe. Keďže som úplne nerozumela toľkým konverzáciám aj napriek dlhoročnému zadieraniu nemčiny, určitý čas som sa smiala sa na vtipoch, ktoré som si domýšľala. Väčšina Rakúšanov mi zaspávala uprostred nedopečených viet.

Pri praktizovaní nového jazyka je to minimálne pol roku priam povinná fáza, byť pri rozhovoroch mierne neduživý. Ťažko sa tomu vyhnúť.

No zlepšilo sa to. Skončila som výšku, našla si kamarátov, z ktorých mi hrsť ostala dodnes a popri tom prácu v časopise. Po piatich rokoch som už machrovala s rakúskym slangom.

Potom prišiel nápad Londýn. Tam sa na univerzite celá vec zopakovala. Kým sa nájdu ozajstné spriaznené duše, prejdu občas roky. Frajer Angličan. Pri každej hádke zbalené kufre – tu musím podotknúť, že aj keď som ich zbalila, nebolo veľmi kam ísť. Tak som ich zase vybalila.

“Prečo sa nevrátiš? Si tam len kvapka v mori,” vzdychala mama, keď bola u mňa a sedeli sme spolu pri káve. “V Anglicku máš strašne veľkú konkurenciu. S naučenými vedomosťami zo sveta sa chodí domov,” tvrdila.

No ja som bola tvrdohlavá. Uber-odhodlaná dokázať všetkým, no najmä sebe, že to dám. Nájdem si prácu, za ktorú sa potľapkám po pleci. A išla som štýl buldozér. Myslím si, že asi celé mesto v tom čase videlo môj životopis. Rozdávala som ho rekruťákom ako bezdomovci Nota Bene.

A nakoniec to vydalo. Zrazu som mala džob, ktorý mi dovolil cestovať, používať nemčinu a odbaliť si svoj sendvič cez obed rovno pri Temži neďaleko Trafalgaru, kde sme mali redakciu. Machrujem? Tomu verte, že áno.

Už sa nikdy nedozviem, aké by to bolo, keby som ostala doma, či by to vypálilo rovnako. No viem, že mi z toho ťažkého začiatku a tréningu jazykov narástla oceľová papuľa. Takisto som tak nejak tušila, že zvládnuť to vonku znamená, že doma sa nemusím toľko báť… ak by k tomu prišlo.

Podporné systémy

„Neviem koľko rokov na to treba, aby sa človek cítil, že už niekam nepatrí,“ zamýšľa sa Viktor, ktorý odšiel z VŠMU do Talianska, potom Anglicka a do Nemecka.

Daň za vytrhnuté korene? Podľa Viktora vám všetko a každý niečo dá a niečo vezme, otázka je či je tá cena pre vás prijateľná. „Robím z domu, a teda môžem si cestovať kam chcem, no moja práca programátora by niekoho dostala do akútnej depresie, kým niekto iný by si to zas so mnou vymenil rýchlejšie, než by ste stihli povedať „kufor“. Aj krátke vzťahy, tak ako krátke lásky majú svoje čaro a tie hlboké zase to svoje – niekedy sa viac hodia také, či onaké. Tak ako fast food verzus vára od mamičky.“

Viktorova spolužiačka z VŠMÚ Aďa sa však už cíti, akoby na Slovensko nepatrila.

“Neodchádzam preto, aby som utekala, ale preto aby mi neutiekol život,” komentuje svoje každoročné výlety. Aďa má 29 a sedem rokov cestovala s tým, že sa vracala na Slovensko kvôli štúdiu. Myslela si najprv, že jej to bude fungovať, pol roka preč a potom na sezónu práca v Bratislave, kde robí sprievodkyňu a divadlo. Mýlila sa však. Také jednoduché to nebolo.

„Návraty boli ťažké,“ hovorí s úšklebkom. „Cestovanie mi dáva iný náhľad, ako ten, čo majú ľudia doma. Tí však žijú svoj život. A teda vždy keď prídem, zisťujem, že sem viac a viac nezapadám. Dosiahla som ten vek, kedy sa mi kamoši ženia, stále viac usádzajú a pomaly si zakladajú rodiny. Mám pocit, že už mi to doma tak nereže. Chcem ešte cestovať. Nemôžem sa tu už usadiť, je mi to málo,“ krčí plecami Aďa.

Rozhodla sa naposledy po návrate z Peru za Slovenskom spraviť hrubú čiaru. Momentálne sa zbavuje všetkých vecí a zariaďuje tak, že už ju tu nič nedrží. Ide do Indie. Nehovorí nikdy, ale rodina si zvykla a podľa jej slov si kamarátov našla a nájde všade možne. A na Slovensku život ide ďalej – s ňou, či bez nej.

Keď láska nestačí

„Kamaráti? Ale prosím vás,“ hovorí Anna. „Každý má „v paži“, kde si, okrem tvojej rodiny. Ani si nikto nevšimol, že som preč. Žili si ďalej svoj život,“ rozpráva o rokoch, ktoré prežila v Argentíne.

Pre Annu sociálny kruh nebol dôležitý a upínať sa naň nerozumné. „Veď ľudia sa v tvojom živote točia a menia a každý keď si raz založí rodinu, hľadí si svoje,“ hovorí pragmaticky Anna.

Podľa nej všetci neodídu preto, že by na Slovensku nemali zázemie, alebo by boli znudení. Sama mala dobrú prácu ako súkromná zubárka. Odišla, lebo bola zamilovaná do Argentínca Santiaga.

Anna riešila v Argentíne návrat domov prakticky denne, od prvého dňa, čo vystúpila na letisku. Bol to pre ňu kultúrny šok a nikdy sa nezžila s prostredím, lebo všetko bolo úplne iné. Štýl života, jedlo, zvuky, absolútne všetko.

„Klobúk dole pred každým, kto sa necíti ako úplne cudzí, keď je ďaleko od Európy,“ ironicky konštatuje.

V hĺbke duše Anna vedela, že to nemôže byť navždy, že to nezvládne. Každé ráno sa budila s mĺkvou otázkou kedy už pôjde domov, hoci Santiaga veľmi milovala a je tomu tak dodnes, aj keď prešli roky. Chcela ho odtiaľ zobrať a ostať v Európe. No bol so svojou krajinou zrastený každou bunkou.

Keď Annina mama ochorela na rakovinu, prišiel čas rozlúčky. Anna sa zbalila a odletela. Vtedy ešte nevedeli, či to je navždy. Santiago za ňou prišiel o pár mesiacov – prekvapil ju na Vianoce a nasledovali ďalšie mesiace odlúčenia. Obaja sa ocitli tam, kde boli tri roky predtým, než Anna prišla do Argentíny: na Skype. Aj keď to bol denný kontakt, bez fyzickej blízkosti im nastala tvrdá skúška.

Annina mama sa časom zotavila. Svitalo na lepšie časy. Anna doma prevzala naspäť svoju prácu v ordinácii – robila to, čo roky študovala, aj keď si našla v Argentíne skvelý džob marketingovej manažérky, určitý čas dokonca lepšie platený než ten Santiagov.

No Santiago ostával v Buenos Aires. Anne vtedy došlo, že aj keď ho miluje najviac, ako kedy koho milovala, azda bolo na čase, aby urobil nejakú obetu aj on.

„Santiago však dal na piedestál svoju vlastnú rodinu, kariéru, ale najmä ten sociálny kruh. On mal predsa zázemie a prácu. Aha, chudáčik,“ špúli pery sklamaná Anna. „Pre nás Európanov je vraj normálne presúvať sa a cestovať…. Veď sme boli obaja v podstate v tej istej situácii, akurát ja som mala gule odísť a on ich nemal,“ krúti hlavou Anna.

Tiež jej prišlo nespravodlivé, že iba Santiagovi rodičia by mali vnúčatá, s ktorými by si jej rodičia vôbec neužili a nemali by na ne takmer nijaký dosah.

„Najprv som si tam pripadala super populárna, keďže všetci sa zaujímajú o to, aké to u nás je. No neskôr mi to išlo na nervy, keď som musela o svojej zemi stále rozprávať ako o Narnii a všetkému sa čudovali, všetko bolo pre nich exotické. Z toho pramenil ten môj pocit osamelosti. Keď som potom prišla domov, bola som normálne vďačná za tie nasrané ksichty na Slovensku, keďže Slováci sú nasraní permanentne, nevedia sa usmievať. Stále som potrebovala pričuchnúť si k tomu svojmu. Azda aj preto mi aj tá milota Argentíncov a ich večný optimizmus paradoxne liezol na nervy.“

Santiago bol veľmi pozorný a bol Anne oporou. „Všemožne sa mi to snažil uľahčiť, počúval moje plače a tak. Ale vedela som, že aj napriek tomu nemá kapacitu, nahradiť mi všetko to, čo som opustila a milovala,“ uzatvára Anna.

Aj keď jej ešte po rokoch odlúčenia Santiago k narodeninám napísal, že je láska jeho života, ku kompromisu nikdy nedošlo.

Doma je doma

Keď bol Stano v Londýne, hovori si, že už sa domov nevráti. “Zrazu som žil v krajine kde fungujú verejné služby, kde spoločnosť prekonala všetky tie vady a zadubené názory, čo mi doma vadili a nemusel som pritom pohnúť ani prstom,” rozpráva tridsaťdvaročný Stano. “Ľudia nepoznačení socializmom, s otvorenou mysľou, aj tí starší, boli tí, čo zažili 60´s v predných radách a aj niektoré „babky“ si išli top fashion oproti komerčne gýčovým slovenským babám (bez urážky). Takisto bolo obohacujúce uvažovať o rozdieloch a dôvodoch, prečo tomu tak je. Alebo porovnávať, prečo niečo niekde funguje a inde nie. Už po roku preč som vnímal, ako sa doma menia vzťahy v mojom sociálnom okruhu a aj mňa začínali ľudia vnímať trochu inak. Vtedy som si uvedomil, že získavam na jednej strane kopu známostí, skúseností a kultúrnu dávku na úplne inej úrovni a na druhej strane doma začínam strácať. Že domov, taký ten pravý domov, je len jeden a príde okamih, kedy sa budem musieť rozhodnúť. Pretože sa môže kľudne stať, že možno budem mať dva a pritom ani jeden poriadny.”

Raz ho okolnosti donútili zostať na dva mesiace na Slovensku a za ten čas stihol zažiť veľa. Síce to nebol londýnsky clubbing alebo picknick v Richmond parku, bolo to ale poriadne slovenské leto, slnečné, plné akcií, večerov pri víne na terasách v šortkách a flip-flopoch či na festivaloch.

“Keď som chcel s niekým ísť von, ani som sa nemusel dohadovať. Toto bolo v obrovskom Londýne treba poriadne plánovať. Kto kedy robí, kedy má čas, ako sa stretneme a kde. Spontánne niekam vybehnúť sa dalo len s ľudmi žijúcimi v okruhu pol hodiny cesty. Uvedomil som si to po stránke kamarátov a rodiny, že jednoducho človeku trvá dlho, kým si vytvorí skutočné vzťahy. Nemal som ich v Londýne málo, ale všetky tie priateľstvá, známosti a kontakty som doma vlastne získaval už od škôlky. Spolu sme rástli ako generácia, a to sa veľmi ťažko dobieha vo veku, kedy sú ľudia prirodzene opatrní voči cudzím a už neprichádza k toľkým situáciám a príležitostiam, kedy sa pečatia pravé priateľstvá. Po mesiaci strávenom doma som našiel zaujímavý džob, kde som zužitkoval aj angličtinu, ktorú som si zdokonalil. Oprášil som doma vzťahy, našiel kopec nových a začalo tak úžasné a dynamické obdobie, že si to v podstate doteraz užívam,” hovorí Stano a dodáva: “Každý žije v nejakej bubline, podľa mňa bolo aj šťastím, že žijem v Trnave. Začali zmeny vo vzťahu ku kultúre, k verejnému priestranstvu, poprepletali sa tu rôzne skupiny a mám pocit, že to smeruje k lepšiemu rok čo rok. Tie zmeny sú silnejšie a tešia ma viac, ako by ma tešili tam. Aj preto som rád, že môžem byť toho súčasťou tu. Síce treba častokrát „pohnúť prstom“, ale je krajšie robiť svet lepším tu ako v cudzine. Do Londýna stále rád cestujem, ale užívam si ho ako turista. Načerpal som odtiaľ kopu inšpirácie a veľa mi dal v pohľade na svet a ľudí. Rád sa tam vraciam, aj keď ma zaskočil Brexit, už som im to aj odpustil. Predsa len ostrovy boli vždy svojský špeciál, a to sa mi na nich vždy aj páčilo.”

Svetový lúzer verzus dedinský hrdina

Anton má tridsaťjeden a žije tiež v Londýne. Myslí, že je v mnohých prípadoch jednoduchšie, byť úspešný na menšom mieste. „Matematická logika nepustí,“ usmieva sa. Ľuďom môže podľa neho v malých miestach chýbať rozhľad a tiež je to celkom iný level súťaže.

„Keď kopem futbal za miestny tím, môžem byť ten najlepší a moji spoluhráči ma budú s rešpektom potľapkávať po chrbte. Budem mať určite iný život a inú mienku o sebe, než keby som sa vystavil znova a zas niečomu novému a potenciálne ťažšiemu. Keby som odišiel do nadnárodnej ligy, zistil by som, že niekoľko hráčov v nej kope lepšie ako ja. A musím na sebe makať oveľa viac, na to, aby ma niekto potľapkal po tom ramene a kúpil mi to pivo.“

Anton sa domov nechystá. Londýnčania a množstvo cudzincov vo veľkomeste sú pre ňho vraj inšpiratívni viac než kamaráti z detstva a chce sa skôr učiť od iných, než byť najlepším hráčom vo svojej dedinke, kde by „zaspal na vavrínoch.“

Príde však samozrejme na to, čo pre vás úspech je. Či vás váš tento úspech definuje a určuje vaše šťastie.

Tridsaťpäťročný Rasťo napríklad študoval vo Viedni a potom na Kings College, jednej z najlepších škôl v Anglicku, no napriek tomu by sa Slovensko nemenil. Jeho životným poslaním a krédom je totiž relaxovať.

“Odišiel som kvôli skúsenosti a vrátil sa, lebo mi chýbala príroda a mal som už dosť toho nezdravého londýnskeho životného štýlu,” vysvetľuje Rasťo. Myslí si, že úspech je, keď nemusíte drieť ako otrok a ste šťastní. Sám sa živí prekladaním a pracuje pohodlne z rodičovského domu. “Keby som nebýval u našich, bolo by to ešte lepšie, ale musel by som tu na Slovensku viac makať,” smeje sa. “A nemohol by som toľko cestovať. Všetko je za niečo.“

Doma je tam, kde je posteľ

Pavol, ktorý má tridsaťdva a je gay, žil najprv Londýne, potom v Berlíne a teraz so svojim priateľom z Johanesburgu býva opäť v Anglicku, kam sa kvôli nemu vrátil. Má vlastný biznis a môže pracovať odkiaľ chce. “Tam kde som sa narodil, svoju vlastnú rodinu legálne mať nemôžem. V súčasnosti si robím ucelený prehľad o imigračnej politike jednotlivých krajín EU a práv týkajúcich sa párov rovnakého pohlavia,” hovorí Pavol a ironicky dodáva: “Myslím tých západných krajín. Od Čiech a Slovenska na východ je to v tomto ohľade des. Víťazí Holandsko a Nemecko. Keby som uvažoval o rodine alebo deťoch, východ Európy pre mňa už vôbec nie je voľba,” uzatvára. “Najdôležitejšie plusy života na západe sú pre mňa sloboda rozhodovania, viac možností, rozhľad a nádhľad nad “dedinskou realitou”, s ktorou sa na návštevách doma ešte často potýkam.”

Úspech je pre Pavla dosiahnutie svojich cieľov, a to mu život v zahraničí rozhodne umožnil.

Maja žila štyri roky vo Viedni, potom v Škótsku, kde si robila doktorát, neskôr v Hágu a v Bruseli a teraz v Luxemburgu. O ďalšom premiestnení rozmýšľa, len keď dostane zaujímavú pracovnú ponuku. S manželom, ktorý je španielsky univerzitný profesor sa zoznámili v Glasgowe a majú dohodu, že sa budú vidieť, čo najviac to pôjde, aj napriek tomu, že ich kariéra odvolá do inej krajiny.

„Doma sa cítim tam, kde mám dobrú posteľ,“ smeje sa Maja. „Častým sťahovaním si človek vybuduje priateľstvá a potom ich odchodom stratí,“ priznáva, „potom je ten sociálny kruh isto menší, ako keby som bola celý život na jednom mieste.“ Cíti však, že jej vzťahy nie sú tým povrchné, skôr naopak. Vzťahy sú menej povrchné, keď človek spozná sám seba a aj ľudí okolo seba a viac si ocení ľudí, ktorí mu aj po častých skúškach odlúčenia ostanú, než sa limituje na náhodný agregát, ktorý vám prischol, keďže žijete roky na tom istom mieste.

Uznáva, že s dieťaťom v rovnici by to bolo horšie. Je to väčší zaberák nemať po ruke otca a mamu, keď prídu vlastné deti. Vidí to na svojich známych.

Plusy života mimo Slovenska sú pre ňu rozšírené obzory, lepšie možnosti pri výbere partnera a spoznanie samej seba. „Asi keby sme neboli šťastní a úspešní, vrátili by sme sa domov,“ usmieva sa Maja.

Kríza vlastnenectva

Viacerí „odrodilci“ ukázujú prstom najmä na politickú situáciu, prepletenie štátnej a súkromnej sféry a konzervativizmus. Už dnes tridsaťtriročnému Andymu pripadá, že ho bocian vyhodil naschvál na nesprávnom mieste, aby si z neho urobil prču. Napriek tomu, že žije na Slovensku, uvedomuje si, že “odliv mozgov” je často a z rôznych uhlov omieľaná téma.

„U nás sa patriotizmus úplne vyhrotil,“ komentuje to Andy. „Ja tu žijem a podnikám, ale

cestujem často do afrických krajín kvôli tancovaniu kizomby. To je iný patriotizmus. Podľa mňa je krásny jedine taký ten od srdca, keď ste museli utekať z domova a ozaj to bolelo. Keď vám niekto spomenie rodnú zem a vy sa chytíte za srdce a vyhŕknu vám úprimné slzy. Nie tento vyfabrikovaný, kotlebovský žvást, keď sa hlavohrude bijú do pŕs,“ krúti hlavou Andy. „Neviem, na čo by som mal byť pyšný. Na folklórne kroje? Láska k zemi je niečo, čo sa nedá vštepiť. To buď je, alebo nie je. A ja to ako Slovák necítim. Láska k rodnej hrude nie je v nijakom prípade to, čo ma tu drží.“

Momentálne tehotná Barbora je už niekoľko rokov v Berlíne s nemeckým manželom. Odišla tam po štúdiu z Brna. Doma sa cíti dobre tam, kde má ľudí, ktorých ľúbi a je jej s nimi dobre. Uvažuje o celej veci tak, že u nás na Slovensku nemala šťastie na inšpiratívnych ľudí, a to zavážilo…

„Či som ich len nenašla, alebo tam nebola tá koncentrácia, to neviem, no v Berlíne mám okolo seba hercov, fotografov, jogínov a ľudí, čo robia umenie a venujú sa zaujímavým veciam. Tiež mám rada tú multikulturalitu. Môj malý bude chodiť do škôlky, kde uvidí, že svet je pestrý a nie sme všetci rovnakí – a to by mi na Slovensku trochu chýbalo. Na tomto mi veľmi záleží.“

Dokonca Barbora spozorovala, že má s mamou lepší vzťah, keď sa tak často nevídajú. Jej sestra je však v Bratislave celý život a neodsťahovala by sa odtiaľ. Čím je človek starší, vzťahy sa vytvárajú ťažšie, no Barborini kamoši sú aj tak rozlezení, tak by to jej návrat na Slovensko neporiešil.

Človek sa nemusí už len pozerať z telky na iné kultúry cez seriály a filmy, ale môžeme dnes ísť a zažiť si to sami, získať širšiu perspektívu, zistiť, že doma alebo kdekoľvek inde môžeme byť rovnako šťastní. Zistiť, akí sme rôzni a pritom takí istí, že túžime po tých istých veciach, uvažuje Barbora.

„Na Slovensku mi vadí xenofóbia, homogenita a politická situácia. Jasné, že tridsať rokov od prevratu je ešte krátka doba aby sa to zmenilo. Uvedomujem si, že je to obdivuhodné, keď človek ostane a snaží sa urobiť ten svet lepším, či už je to Cvernovka alebo demonštrácie… Sama premýšľam, ako spraviť z tej krajiny lepšie miesto na život. Je totiž jednoduché len zanadávať a zdrhnúť. Tak uvidíme, čo ma časom napadne.“

Teraz, keď čaká potomka, plánuje domov chodiť častejšie, kontakt s našou kultúrou tam určite bude.

Čo je úspech?

„Úspech je, keď sa ráno zobudíš v posteli a máš viac zdravia ako chorôb, viac nádeje ako starostí, v chladničke je čo zrať a na účte čo mínať,“ hovorí Viktor. „Ak máš niekoho, kto ti naloží, keď si magor a kto ťa pochváli, keď sa ti niečo podarí. Keď niekoho niečo nové naučíš a zlepší ti to život. Byť nažive a vidieť zázraky vedy, ako sa ti množia pre očami. Úspech je vedieť použiť niečo v praxi, v čom si sa dlho trénoval, aby si aspoň o kúsok zlepšil svet. A je vlastne jedno, či som doma alebo kdekoľvek na svete – môžem sa úspešne realizovať všade.“

Aj Anna, ktorá sa vrátila a zanechala v Argentíne lásku, dnes prízvukuje, že bol úspech nielen naučiť sa jazyk štýlom vhodenia do vody, ale najmä zistiť, čoho všetkého ste schopní. A to vám často odchod umožní. Naučíte sa, akí ste odvážni. Až v extrémnych podmienkach bez tých koreňov zistíte, že ste vlastne strašne silný človek a zvládnete veľa, viac, než by ste si mysleli.

Netreba tiež zabudnúť, že kvalita života v zahraničí bude celkom iná, keď ste išli sami študovať na univerzitu, než keď ste išli s rodákmi oberať papriku do Holandska a váš život “vonku” je stále úzko spätý s vlastnou kultúrou.

Každý z nás balí kufre z iných príčin. Tí, ktorí prežili väčšiu časť svojho dospelého života vonku, si celý svoj svet vystavali tam a myšlienka návratu je pre nich dnes ako sci-fi. Ja som jedna z nich. Teraz žijem v Prahe, ktorú veľmi ľúbim. Rodičia sú za rohom a mám tu známych z detstva a aj nových. Do Londýna chodím často. Myslím, že som s tým vypiekla.

Nezmeškám niečo doma? Aj po rokoch v zahraničí mi to občas prehrmí hlavou…. No nemyslia na to aj ľudia, ktorí sú doma, že chcú naopak, ochutnať svet?

V momente rozhodovania ešte nikto nevie, ako sa to celé vykľube.

Môžete odísť s tým, že ešte o sebe netušíte, ako budete každý deň telefonovať s mamou. Neviete, či budete cítiť úzkosť z nových ľudí a smútiť za kamarátmi doma. (Ak sú vôbec ešte doma). Neviete, či budete roky cudzí v cudzom meste, plnom cudzích ľudí, alebo sa nájdete vo svojej koži, na svojom dokonalom mieste a už nikdy sa nevrátite.

Život je experiment.

Keďže každý z nás má celkom iný príbeh, univerzálnej pravdy sa nedopátrame. Jedna vec sa však dá bezpečne prehlásiť: domov je tam, kde máte srdce. A tom, čo pre vás znamená domov, často pochopíte najviac až vtedy, keď ho na chvíľu opustíte.