Generácia „nestačím“

Koľkokrát sme sa pozreli do zrkadla s pomyslením, že nie sme dosť svalnatí, pekní či štíhli? Koľkokrát sme si vytkli nedostatočné vzdelanie, to, že sme ešte vôbec neprecestovali svet? Že nemáme dosť peňazí, dosť dobré bývanie, dosť času, dosť talentu a vedomostí na všetko, čo sme chceli dosiahnuť. Koľkokrát sme sa pred spaním mračili, že sme nestihli, čo sme chceli a vstávali s tým, že sme nevyspatí…

Prečo nie sme „dosť?“

„Ja som si vždy myslela, že nie som dosť chytrá. Ale čo ma vždy štvalo najviac bolo, že som nikdy, nikdy, nikdy nemala dosť peňazí,“ sťažuje sa Ema, „oproti ostatným,“ dodáva.

Tridsaťvaročná Eva si myslí, že sme generácia “všetko alebo nič”. Na to, že nie sme dosť dobrí a tak ďalej, nás navádzajú médiá.

“Neustále sme bombardovaní radami,” tvrdí Eva, “päť spôsobov, ako vylepšiť suché vlasy, sedem tipov, ako niekomu spôsobiť orgazmus cez malíček na nohách a neviem čo. Týmto nám subliminálne alebo aj otvorene dávajú na vedomie, že musíme vylepšovať – a teda, že status quo nie je dosť.“

Veľa ľudí sa preto vymaže zo sociálnych sietí. Nemajú na to nervy, porovnávať sa s persónami, ktoré si vytvorili tí okolo nás. “Nemám chuť počúvať motivačné citáty, napríklad od kolegyne, o ktorej viem, že je alkoholička,” krúti hlavou Eva.

Zuzana, ktorá žije v Írsku hovorí, že nie je nič jednoduchšie, než nepripadať si dosť pekní, „keď si Kim Kardashian urobi 500 selfíčiek, aby bola spokojná s tou, čo si vylepí na Instagram. Potom jej odfotia tú bryndzovú prdel niekde potajme na pláži a všetci zase komentujú.“

Hovorme o tlaku.

Podľa Zuzany je to vyumelkovaný zdanlivý perfekcionizmus, ktorý sa všade propaguje a ženie nás k zdrcujúcej sebakritike. „Ja by som strasne rada dala seba niekde za priklad: Som Zuzana a žeriem kebaby, pijem litre piva a stále mam 50 kilov… Ale toto by asi nikto nezverejnil,“ smeje sa.

Eva si myslí, že do nás tlačia nielen to, akí by sme mali byť, ale k tomu sa nás nikto nepýta, či sme pritom šťastní. Keď však nie sme šťastní, dostaneme milión daľších rád, ako byť šťastnými. Pretože byť nešťastnými zase znamená, že niečo je s nami zle, keď to nezvládame s úsmevom. „Keď som bola decko mi naši zakázali nafarbiť si vlasy. Ked som argumentovala tým, že spolužiačke dovolili, spýtali sa ma: ‚Keď Jana skočí z mosta, skočíš aj ty?‘ Určite ste dostali raz od rodičov tento nepriestrelný argument aj vy. O deň, dva na to sa ma rodičia pýtali: ‚Prečo nemôžeš mať známky ako Natália?‘ Nájdite na tom logickú chybu,“ špúli veľavýznamne ústa Eva.

Porovnávať sa so susedovými deckami je už dosť zlé samo o sebe, myslí si Eva. Teraz, vďaka internetu, je naším susedom celý svet.

Vnutorný diktátor

Tridsaťdvaročná Beata má teóriu, že naši vnuúorní diktátori sú vlastne originálne hlasy našich rodičov v nás. “Samozrejme to mám sama veľmi silné,” hovorí Beata. “U mňa bol môj vnútorný podrývač vždy o tom, či som schopná a talentovaná a prečo su iní viac a maju lepšiu prácu.”

Beata si myslí, že vyrastáme v porovnávacej spoločnosti, kde sa zdôrazňuje idealizmus, ale nie v zmysle aby bol človek jedinečný, ale aby podával vysoké výkony v rámci štandardov, ako sú nastavené.

“Počujeme už od malička v tomto a tomto nie si dobrá. Potom to človek považuje za vlastné myšlienky. Uvedomila som si, že ten vnútorný diktátor mi rozpráva podobné veci ako kedysi môj mega náročný otec. To mi pomohlo sa s tým neskôr vyrovnávať a utíšiť ten hnusný hlas, inak by sa človek asi zbláznil,” dodáva Beata, ktorá si tiež uvedomuje, aké je to náročné v prúde sociálnych médií, kde všetci vyzerajú krásni a úspešní. “Treba si uvedomiť, že je to bublina a každý má také isté osobnostné krízy ako človek sám.”

Rodičovský hlas, ktorý nás niekedy káral, nás dnes usmerňuje ako náš vlastný tyran. Je to niečo, s čím možno bojujeme celý život.

Ten vnútorný hlas hovorí: “ale netrep” alebo “strašne si čaptavý” či “si si istá, že máš na výšku? Veď si ledva spravila maturitu” sa stáva našim vlastným.

Časom nás už rodičia nemusia vychovávať, robíme si túto “službu” sami. Keby však niekedy pred nami stál konkrétny človek, ktorý by nám hovoril tie isté hrozné veci, aké si často povieme v hlave sami, možno by sme mu dali aj facku. Sebe ju však nedáme.

Niektorí ľudia majú väčšiu tendenciu sa vnútorne “dodžubávať” než iní.

Kazdopadne vsak casto v krízových situáciach, keď sme dodžubaní až príliš, utiekame sa práve k rodičom. A v týchto situáciách, keď im plačeme do telefónu, ako sme to nezvládli v práci a akí sme nemožní, lebo nás opustil partner a tak ďalej, rodičia sú tu, aby nás utešili: “Jasné, že na to máš. Vôbec sa tým netráp. Si najlepší.”

A nám sa uľaví. Ešteže ich máme, však?

Definícia úspechom

Ale my sa na druhý deň zase zobudíme do sveta, v ktorom väčšina ľudí nie je naša matka. V tomto scenári nanešťastie väčšina ľudí nie sú naše matky.

Títo ľudia, ktorí nie sú naše matky, sú tí, ktorí sa nás na večierku opýtajú kultovú otázku 21.storočia: „Kde pracujete?“

De Botton, švajčiarsky spisovateľ a filozof si myslí, že na základe toho, ako odpoviete, sú ľudia potom buď neuveriteľne radi, že vás stretli, alebo sa pozerajú na hodinky a o minútku si spomenú, že si chceli ísť zobrať punč.

Keď nemôžeme zaspať, lebo máme kariérnu krízu, sú chvíle, keď to, čo sme si mysleli o našich schopnostiach sa stretáva s rozporom v realite. Tak, ako je možno jednoduchšie než kedykoľvek predtým zarobiť, je ťažšie než kedykoľvek predtým nepodľahnúť úzkosti z neúspechu.

Nikdy sme nemali okolo seba toľko motivačných kníh a návodov na úspech, YouTube videí zadarmo, z ktorych sa da naucit cokolvek, jazykovych aplikacii, ktore nas naucia cudzi jazyk za tri tyzdne a tak ďalej.

Je to ťažšie byť v pohode než kedysi. Nikdy predtým sme nemali také očakávania ohľadom toho, čo môžeme v živote dosiahnuť, myslí si de Botton.

Z viacerých strán počúvame, že ktokoľvek môže dosiahnuť čokoľvek. Máme systém, kde sa každý môže vyšvihnúť na akú pozíciu chce. Je to nádherná myšlienka. Ide s ňou ruka v ruke duch rovnoprávnosti. Sme si v podstate rovní. Nie sú žiadne prísne definované hierarchie.

Kde pracujeme sa u väčšiny ľudí rovná našej pozícii v spoločenskej hierarchii. Myslíme si, že to, koľko času, lásky a rešpektu nám ostatní venujú, súvisí s tým, aká je naša práca.

Sám sebe hrdinom

Je dolezite si uvedomit, ze v stredoveku, ked ste stretli veľmi chudobného človeka, pomysleli ste si o ňom, že je „nešťastník.“ Doslovne niekto, komu štastie nedožičilo, vysvetľuje Botton. Bolo nám to často ľúto, dostal sa tam blbou zhodou okolností. V minulosti ľudia mali šťastie, ak sa narodili do „dobrej a bohatej“ rodiny, ostatní mali smolu.

Dnes, keď stretnete niekoho na dne spoločnosti, myslíme si, že je „lúzer“. Medzi nešťastníkom a lúzrom je veľký rozdiel. Vidíme tam 400 rokov evolúcie a našu vieru v tých ktorí sú zodpovední za naše životy. Už to nie sú bohovia, sme to my. My držíme opraty.

Ak máte teda talent, energiu a schopnosti, dostanete sa v nasej meritokratickej spoločnosti na vrchol, vysvetľuje de Botton. Problémom je, že ak naozaj veríte v zriadenie, kde sa šikovní dostanú na vrchol, zároveň logicky musíte veriť v zriadenie, kde tí, ktorí si zaslúžia skončiť na dne, skončia na dne. Inými slovami, vaša životná pozícia nie je náhodná, ale zaslúžená. A preto je zlyhanie dnes pre ľudí omnoho zdrvujúcejšie.

V rozvinutých individualistických krajinách je viac samovrážd než kdekoľvek na svete. A jedným z dôvodov je, že ľudia berú to, čo sa im stane tak osobne. Zaslúžime si svoj úspech a aj svoje zlyhanie.

Našimi hrdinami sú ľudia. Sme prvou spoločnosťou vo svete, ktorá neuctieva nič iné než seba.

Materiálne statky, úspech, uznanie a iné cesty k láske

„Nemyslím, že by sme boli obzvlášť materialistickí,“ myslí si de Botton. Podľa neho žijeme v spoločnosti, ktorá prisudzuje isté emocionálne odmeny priamo úmerne nadobúdaniu materiálnych statkov. Chceme však tie odmeny, nie tie statky. Chceme lásku, pozornosť. Je to nový pohľad na luxusný tovar.

„Keď nabudúce uvidíte niekoho vo Ferrari, nepovedzte si: „To je pažravec.“ Pomyslite si: „Tento človek je neskutočne zraniteľný a potrebuje lásku.“

Záleží nám na našej kariére, pretože chceme zapadnúť, byť obdivovaní a ľúbení.

Okrem toho keď premýšľame o zlyhaniach, dôvodom prečo sa ich bojíme, nie je iba strata príjmu a postavenia. Bojíme sa hodnotenia a zosmiešňovania iných.

„Poznáte tú situáciu, keď dostanete spätnú väzbu od šéfky, a ona vás pochváli za 37 vecí, ktoré robíte naozaj úžasne, a spomenie jednu vec ako vašu príležitosť na zlepšenie? Samozrejme budete potom celý deň myslieť iba na tú jedinú vec na zlepšenie.“ Hovorí Brené Brown, sociálna výskumníčka, ktorá strávila dvanásť rokov skúmaním zraniteľnosti a pocitov hanby.

Podľa Brené sú vzťahy to, prečo sme tu. Dávajú zmysel a cieľ našim životom. O nich to celé je. Všetci vieme, že to spojenie, schopnosť cítiť sa časťou celku, je to, prečo sme tu – neurobiologicky sme tak nakoniec aj skonštruovaní.

Na koho vlastne teda robíme dojem? Pred kým sa hanbíme zlyhať a prečo sa bojíme?

Podľa Brené sa musíme vrátiť späť k pocitu, že „nie sme dosť dobrí.“ Zistila, že základom našej hanby je práve tam. Hanba je jednoducho definovaná ako strach, že nás niekto vylúči zo vzťahu, či zo svorky. Niečo, čo keby ostatní o nás vedeli alebo na nás videli, by spôsobilo, že by sme neboli hodní vzťahu s nimi.

Jediní ľudia, ktorí necítia hanbu, nemajú žiadnu schopnosť cítiť s druhými, alebo vytvárať vzťahy. V jadre tohto celého je neznesiteľný pocit zraniteľnosti, tá myšlienka, že na vytvorenie vzťahu, musíme dovoliť tomu druhému nazrieť hlboko do nás. A tá je často desivá.

Zraniteľnosť nie je slabosť a Brené tvrdí, že tento mýtus je od základu nebezpečný. Väčšina ľudí si myslí, že zraniteľnosť a slabosť sú vlastne synonymá. Zraniteľnosť je však opakom slabosti.

Naopak: je pôvodcom inovácie, tvorivosti a zmeny.

Prečo?

Tvoriť predsa znamená urobiť niečo, čo predtým neexistovalo. Nie je nič zraniteľnejšie ako toto – čeliť kritike za vybočenie z normy. Prispôsobenie sa zmene je celé o zraniteľnosti.

Theodor Roosevelt raz povedal výborný citát o mužovi v aréne: „Kritik nie je dôležitý. Nie je dôležitý ten, kto sedí a prstom ukazuje na toho kto koná, ako mohol urobiť veci lepšie, ako spadol a zakopol. Zásluhy patria mužovi v aréne, ktorého tvár je špinavá od prachu a krvi a potu. A keď je v aréne, môže prinajlepšom vyhrať, prinajhoršom prehrať, ale keď zlyhá, keď prehrá, robí to tak úžasne, až je to trúfalé.“

Hanba a dve skupiny ludi

Brené Brown po mnohých rokoch výskumu pochopila, čo je to hanba, ako funguje. Ľudí, s ktorými sa rozprávala, rozdelila na tých, ktorí naozaj cítia, že majú svoju hodnotu – ten naozajstný rozdiel vo vnímaní vlastného šťastia a „dostatočnosti“, majú silný zmysel pre lásku a pocit spolupatričnosti, a na ľudí, ktorí o to stále bojujú, tých, ktorí stále pochybujú, či sú dosť dobrí.

Bola tu len jediná premenná, ktorá rozdeľovala týchto ľudí.

Ľudia, ktorí majú silný zmysel pre lásku a pocit spolupatričnosti, verili, že sú lásky hodní.

A čo mali ešte tí „dosť dobrí“ ľudia spoločné? Boli otvorení celým srdcom. Ich príbehy vypovedali o tom, že žijú s vierou vo svoju vlastnú hodnotu. Všetci mali spoločný zmysel pre odvahu.

Rozdiely medzi odvahou a statočnosťou, hovorí Brown, sú v tom, že pôvodná definícia odvahy vychádza z latinského slova „cor“, čo znamená srdce. Pôvodná definícia odvahy je rozprávať príbeh o tom, kto ste s otvoreným srdcom.

A títo ľudia mali jednoducho odvahu byť nedokonalí. Mali zľutovanie nad sebou a potom aj nad ostatnými, pretože, ako sa ukázalo, nemôžete mať súcit s druhými, ak neviete odpustiť sebe.

A napokon cez svoje nedokonalosti, cez svoju ľudskosť, našli vzájomné spojenie. Ako výsledok svojej autenticity boli ochotní opustiť to, kým by mali byť, aby mohli byť tým, kým sú – niečo, čo musíte urobiť, aby ste mohli vytvoriť akýkoľvek vzťah.

Odvazni ludia teda úplne a bez výhrad prijali zraniteľnosť, tvrdí Brené vo svojich výskumoch. Verili, že to, čo ich robí zraniteľnými, ich robí krásnymi. Hovorili o ochote povedať „milujem ťa“ ako prvý, o ochote urobiť niečo bez toho, aby ste mali nejakú záruku. Sú ochotní investovať do vzťahu, ktorý možno vyjde a možno nevyjde.

Zraniteľnosť spláchnutá pivom

Nechceme sa cítiť zraniteľne, hovorí Brené. Keď musíme požiadať partnera o pomoc, lebo sme choré, a sme spolu len krátko; keď navrhujeme niekomu milovanie, keď nás niekto odmietne; keď niekoho pozývame von, keď čakáme na telefonát od doktora, keď nás prepustia z pohovoru, keď prepúšťame ľudí, toto je svet, v ktorom žijeme, hovorí Brown. Žijeme v zraniteľnom svete. A jedným zo spôsobov, ako sa s tým vyrovnávame, je, že sme voči zraniteľnosti znecitliveli, hovorí Brené a dodáva, že znecitlivenie pred zranitelnostou je aj dat si čokoládový kolac alebo pivo.

Nie je to jediná príčina, ale dosť veľkým dôvod pre to, že je väčšina z nás v dlhoch, že máme nadváhu, že sme závislí a na liekoch. Zraniteľnosť označujeme za zlý pocit, smútok, hanbu, strach, sklamanie – nepríjemné pocity, ktoré nechceme cítiť. Dáme si teda niekoľko pív a koláč.

Trik je však v tom, že nemôžeme necítiť len tie ťažké pocity bez toho, aby sme prestali cítiť aj tie ostatné. Nemôžeme selektívne znecitlivieť len voči niektorým. Čiže ak vyradíme tie zlé, prestaneme cítiť aj radosť, vďačnosť, šťastie. A potom je nám nanič, hľadáme zmysel a cieľ, cítime sa ešte viac zraniteľní, a tak si zase dáme pár pív alebo čokoládový koláčik. A stane sa z toho nebezpečný cyklus.

Keď dovolíme ostatným vidieť do nás, hlboko do srdca, vidieť našu zraniteľnosť, keď budeme milovať celým srdcom, aj keď nemáme záruku, pomôže nám to spojiť sa s inými možno viac než dokazovať im, že sme dosť dobrí.

Najdôležitejšie je však vnútorne veriť, že sme dosť dobrí.

Potom prestaneme kričať a začneme počúvať, sme láskavejší a milší k tým okolo seba a sme láskavejší a milší k sebe samým.

Hanba je neist do tej arény, nebyt zranitelny.

Život je o tom robiť veci trúfalo úžasne, byť v aréne. A nikto nás nechce vidiet v tej arene dokonalych. Ak chceme znovu nájsť cestu, zraniteľnosť je cesta. Viem, že je lákavé stáť mimo arény, a hovoriť si, pôjdem tam a ukážem im to, keď budem nepriestrelná, dokonalá. Je to lákavý imidž.

Ale to sa nedeje. Ak by sme aj boli takí dokonalí, zistíme, že to nikto nechce vidieť. Vymažú nás zo sociálnych sietí. Chcú vidieť aj našu bryndzovú prdel. Chcú byť v aréne s nami a oproti nám.

Prísny a tvrdý vs milý a laxný?

Kde je hranica kopania sa do zadku verzus vysedávania na gauči bez stresu zo zlyhania?

„Kazdy ma vlastnú,“ myslí si Eva. „Tak ako niekto bude spokojny v panelovom trojizbaku s dvoma detmi a kazdorocnymi dovolenkami v Chorvatsku, tak niekto bude chciet byt riaditeľ impéria v tridsiatke.“ Akí boli vaši rodičia a akí sú dnes vaši vnútorní diktátori? Akými budete vy?

„Chceme mať dokonalé deti, čo je najnebezpečnejšie,“ hovorí Brené Brown. „Keď držíte na rukách malé dokonalé bábätko, nie je vašou povinnosťou povedať ‚je dokonalé’ a želať si, aby ostalo takým navždy.“ Našou povinnosťou nie je zabezpečiť, že sa dostane do tenisového tímu v piatej triede a potom na Oxford. Máme na ňho pozrieť a povedať: „Vieš čo, dievčatko? Si nedokonalá, ale si stvorená na to, aby si sa prebíjala životom, a hodná toho, aby si bola milovaná a patrila sem.“

„Ukážte mi generáciu detí, ktoré budú tak vychované, a myslím, že vyriešime väčšinu našich problémov,“ dodáva Brené.

Koho by ste chceli za ideálneho otca, matku?

Ideálnym otcom je niekto, kto je prísny ale láskavý. Je to veľmi jemná hranica. V spoločnosti potrebujeme príkladných otcov, ktorí sa vyhýbajú týmto dvom extrémom. Jedným je autoritatívny, despotický, a druhým ležérny, ktorý nehľadí na pravidlá. Kazdy potrebujeme otcov ktori su prisni, ale zaroven laskavi (spomeňme si aj na toho profesora, ktory nas naucil najlepsie, ale bol na nas pes, no neskor sme na nho s laskou spominali). Je desivé, že strašiť ľudí je najlepší spôsob ako ich donútiť pracovať, hovorí Alain de Botton.

Citajme radsej knihy o tom ako sa akceptovat, nez o tom, ako vsetko dokazeme aj bez sebavedomia. Kniznice sa prehybaju pod obojim.

Pozor na to, čo si želáme

Nemôžeme mať úspech vo všetkom, zistil de Botton. „Veľa počujeme o vyvážení práce a voľného času,“ hovorí. „Hlúposť. Nedá sa to.“

Akákoľvek vízia úspechu si musí priznať slabinu. Je múdre prijať fakt, že vždy budeme mať v živote oblasť, kde jednoducho nebudeme úspešní. A je to v poriadku.

Je teda dôležité vedieť, v čom chceme byť najväčším úspechom, keď už tomu snaženiu venujeme celý život, prečo a najmä pre koho.

Zuzana, ktorá má v Írsku vlastnú reštauráciu „fish and chips“, si pripadá, že nie je dosť múdra, aj ked veľa ľudí jej hovorí, že musí byť pyšná na vlastný biznis. Ona však chce viac… Na druhej strane ale nevie čo. „Takže sa v tom motám…,“ hovorí. „Som príliš dobrá na smaženie ryby, ale nie dosť dobrá na niečo lepšie.“

Zavrite oči a predstavte si niekoho, kto je pre vás úspešný. Predstavy budú rôzne: politik, umelec, športovec, podnikateľ… A tieto predstavy sa časom menia.

Ďalšia vec, ktorú de Botton odhalil je, že naše predstavy o tom, čo to znamená úspech, nie sú často ani naše. Vstrebávame ich od iných. Pokiaľ ste muž, od otca. Pokiaľ ste žena, od matky. Sú to aj trendy. Keď počujeme, že bankár je vážená profesia, mnohí chceme ísť do bankového sektoru. Keď bankári prestanú byť vážení, strácame o bankovníctvo záujem. Sme otvorení podnetom.

Tiež vstrebávame myšlienky z televízie, reklamy, marketingu…

„Nechcem tvrdiť, že by sme sa mali vzdať našej predstavy o úspechu. Ale mali by sme sa ubezpečiť, že je ozaj naša,“ hovorí de Botton.

Uistiť sa, že sme skutočne autormi svojich ambícii. Pretože ak je zlé, nedostať to, čo chceme, môže byť ešte horšie na konci našej dlhej cesty zistiť, že sme sa hnali vlastne za niečím, čo sme vôbec nechceli.

Teda, veľa úspechu v zisťovaní!

A keď to miestami nepôjde, uistite sa, že je s kým držať sa za ruky.